Policajt chytil Tomáša, známeho z  istého kostola.
"Vidím, že si ma zasa chytil, keď som sa ponáhľal domov, aby som uvidel ženu a deti."
 "Áno je to tak. "Policajt Karol sa zdal byť nesvoj.
"Koľko si mi nameral?"
"Sedemdesiat."
"Ale Karol, počkaj trochu! Ako som ťa uvidel, ihneď som sa pozrel na tachometer!" Karol vybral blok a začal písať. Tomáš nedočkavo povedal: "Stále to je na tvojom rozhodnutí. Určite som porušil dopravné predpisy, ale nedalo by sa teraz jedno očko privrieť, alebo....?"
Karol písal ďalej, potom vytrhol papier z bloku a dal ho Tomášovi. Bez jediného slova sa Karol vrátil späť k svojmu hliadkovému autu.Tomáš čakal a pozoroval ho v spätnom zrkadle. Potom otvoril zložený papier. He, to je vtip? Nebol to žiadny pokutový blok! A potom Tomáš začal čítať:
"Milý Tomáš, mal som malú dcéru. Keď mala päť, zomrela pri dopravenej nehode. Jednoducho povedané, ten chlap skúsený šofér,  bol moc rýchly. Dostal pokutu, mal súd a potom rok  v lochu a potom bol ten muž znovu voľný. Voľný, aby mohol objať svoje obidve dcéry, ktoré mal on. Ja som mal len jednu, a budem musieť čakať až ju budem môcť znovu objať v nebi. Tisíckrát som sa pokúšal tomu mužovi odpustiť. Možno že som to dokázal, ale na ňu musím myslieť stále, pokiaľ budem nažive. Aj teraz. Dávaj ,prosím,  za volantom pozor, ponáhľaj sa pomaly, Tomáš.
Môj syn je to jediné, čo mi ešte zostalo.....zdravím ťa, Karol."
Tomáš sa otočil a uvidel Karola odchádzať.  Tomáš sa za ním  pozeral, pokiaľ mu nezmizol z očí. Až po niekoľkých minútach sa pomaly rozbehol smerom domov. Celou cestou poctivo dodržiaval rýchlosť, bol ostražitý a na prechodoch poctivo púšťal chodcov, čo predtým nezvykol. V duchu sa modlil a prosil o prepáčenie,  a ako prišiel domov objal svoju
prekvapenú ženu a obe dcéry v náručí pevným stiskom.

Týmto krátkym príbehom, ktorý som pred časom čítala, dávam na vedomie všetkým vodičom, ktorých budú suché, jarné, slnkom vysvietené, cesty lákať k jazde s vetrom o preteky: Život je nekúpiteľný a preto radšej stratiť minútu, ako pre minútu život.