Nasledujúcich desať dní ubehlo podľa nového dramatického scenára, len do pochmúrnej, studenej domácnosti pribudli nové prvky. Ľahostajné pohľady nahradili pohľady nenávisti, moje ignorovanie sa vystupňovalo do hnevu, a tak som všetko, čo sa dalo, robila z trucu, naopak. Nevyniesla som smeti, nevarila som, neumývala som jeho riad, neprala som jeho veci, nepýtala som sa ho, čo chce alebo potrebuje, v rámci možností som celú jeho existenciu prehliadala. Lenže on sa k tomu staval chladne. Vyrovnanosť, z ktorou vpochodoval každý večer do bytu, zjedol pár rožkov, čo si cestou kúpil, a vypil liter vína, ktorý mu, podľa tých niekoľkých slov, čo vyriekol, mal pomôcť utiecť z reality, ma privádzali ešte do horších stavov, aké som čakala. Navyše, čoskoro sa v našom tichom byte objavil aj Janko a jeho nechápavý, smutný pohľad ma stýral nadobro.

Niekto však vedie naše špagátiky života a nedovoľuje nám definitívne sa zničiť. Aj keď si ten absolútny pád v hĺbke duše úprimne želáte. Teste pred kalužou blata, v ktorej sa už-už máte udusiť, v momente, keď ste už úplne presvedčený, že toto je váš posledný nádych, potiahne ruku vyššie a vy sa o malilinký kúsok dostanete hore. Ťažko povedať, prečo je to tak, ale dajaký význam to mať musí. Ľudskej mysli je ten význam nepochopiteľný, ale práve v ňom je možno ten zázrak života. Neviem.

Janka som opäť musela odviezť k mame. Hneď po dvoch dňoch, takže si mráz rodinného pekla nemohol do podrobností ani vychutnať. Našťastie! Na šéfkinu otázku, kto pôjde na víkendové školenie prednášať, som totiž s plnou vervou zdvihla ruku a prvýkrát som sa dobrovoľne prihlásila. Víkend mimo štyroch stien, v inom prostredí, s vlastnou izbou a možnosťou vlastných úvah bol práve tým liekom, ktorý som potrebovala. Nie rodičia, nie prechádzka, nie posedenie s priateľmi, ale iný svet, v ktorom takmer nikoho nepoznám, v ktorom nikomu nemusím nič vysvetľovať. Toto bolo to pohnutie špagátikom, čo mi nanovo vohnalo vzduch do pľúc. Keď som však v tú sobotu ráno sedela v prednáškovej miestnosti a pripravovala si svoj notebook na prezentáciu, niekto ten špagátik ešte aj dobre rozkrútil, zvlnil či zamotal. Na pleci mi skončili prsty niečej ruky a hlas, ktorý sa pýtal: "Mám ti s prípravou pomôcť?" som veľmi dobre poznala. Rado!

Šéfka ho skoro ráno poprosila, či by nešiel na školenie tiež. Klienti si vyžiadali aj informácie o dôchodkovom sporení, a to mal v našej banke na starosti on. Aj keď sa mu veľmi nechcelo, čo zdôraznil viditeľným zívanutím, povedal si, že víkend s partiou nových ľudí môže byť pre neho nielen profesionálne, ale i ľudsky prínosom. Doniesol mi kávu, minerálku, kľúče od mojej izby... Prejavil starostlivosť, ako to lepšie vysvetliť, prejavil niečo, niečo nové alebo mnou dávno zabudnuté, správanie, ktoré mi spôsobovalo nečakaný stav relatívnej spokojnosti.

Cítila som, nie, neviem, možno som si to len nahovárala, ako sa na mňa počas celej mojej prednášky uprene pozerá, ako sleduje každé moje gesto a pri každej vydarenej replike sa zamatovo, nie, nie, tajomne, nie, len tak slabúčko usmieva. Obed i večeru sme strávili tiež spolu. Hovoril mi o svojej škole, ja som mu hovorila o tej mojej. Vytiahla som spomienky, ktoré som si snáď ani nemohla pamätať. Jeho hlas i jeho oči boli nevšedne spýtavé. Lámali môj nahnevaný výraz, vyhadzovali z mojej hlavy nenávisť voči manželovmu konaniu, prinášali do nej ľahostajnosť nad tým, ako to v mojom schrachovanom domácom vzťahu napokon bude, zapínali veľmi opatrne signály, že aj ja som žena, ktorá sa môže niekomu páčiť. Všetkému samozrejme výborne sekundovalo červené víno. Dva poháre, príjemná hudba, sviečky na stoloch.

Nemôžem povedať, že ma večer s Radom vytiahol z mojich útrap. Také jednoduché to nebolo. Ale keď som zaspávala, napadla mi myšlienka, čo by bolo keby. Čo by bolo, keby mal Rado naozaj o mňa záujem? Čo by bolo, keby ma naozaj chcel a na nasledujúcom víkendovom školení by všetko neskončilo len pri slušnom rozhovore v spoločnej jedálni, ale aj pri tanci, pri... bozkoch? Zvláštne sa vo mne miešala vášeň s hnevom, túžba s pomstou, náznak mojej novej identity s chuťou začať žiť odznova. V týchto blúznivých predstavách položených na základoch zlomeného srdca a pokrčenej sebadôvere som zaspala.

Ráno mi bolo horšie. Energia z večera vyprchala, eufória nádeje odišla spolu s ňou. Blížiaci sa obed mi veľmi jasne oznamoval, že o druhej musím byť u rodičov, vziať Janka a večer byť doma. S manželom a s bolesťou. Tesne pred odchodom som sa pozrela na Rada, ktorý práve prednášal. Usmial sa na mňa a zamával mi. Dodalo mi to nečakane iný, nie, nový príval síl. Zrazu som vedela, že doma možno prehovorím... Môj život síce zhorel, ale nikde nie je napísané, že všetko v mojom vnútri je mŕtve. Aj keď pri tých slovách som vôbec nemyslela na manžela. Zopár minút, ale predsa.