Moja kamarátka Drzaňa sa prednedávnom stala troskou. Tri mesiace po trojročnom vzťahu si našla ďalšieho priateľa - zajačika. A takisto ako s tým predošlým si s ním vedela predstaviť budúcnosť. Krásny dom na vidieku, deti, pes pobehujúci na dvore a milujúci manžel v posteli. Všetko sa vyvíjalo úplne úžasne. Drzaňa každým dňom žiarila viac a viac. Až kým...

Jedného dňa sa jej mladší zajačik začal správať akosi čudne. A ako správne baby sme to konzultovali pri káve. Bol zrazu akosi viac so svojou partiou ako s ňou. Pritom predtým sa bez nej nezaobišiel ani keď bol so "svojimi". Viac báb, viac hláv.

"Je to preto, lebo je mladší. Nie je ešte natoľko vyspelý," tvrdila som ja. Drzaňa neverila. Po dvoch týždňoch sa rozišli. Keď chlapovi "prepne", tak sa zatne a nič sa nedá robiť. A u takýchto malých hlodavcov obzvlášť...

Najlepšie na tom byť troskou je, že väčšinou sa z toho spamätáte a vyjdete do sveta akousi vynovenejšou lepšou nohou. Človek sa vie otriasť. Asi tak, ako pes, keď výjde z vody a ošpliecha všetkých okolo seba. Niekedy to trvá pár týždňov, inokedy akt otrasenia trvá o niečo dlhšie. Dôležitý je však prelom, kedy si spomínaná troska uvedomí "Aha! Toto predsa nie som ja!" a začína boj dávania sa dokopy.

Zajačikovia si nezaslúžia, aby sa kvôli nim staré kozy trápili! Koza je veľká a silná a zajaca nevidí. Navyše, ten je prchký a hocikedy môže ujsť. A rozmýšľal už niekto nad tým, čo potom s tými zajačími bobkami?

Drzaňa dnes kávičkuje s chlapom za vodou. Ona je už na druhom brehu - na tom bez zajačika.