Keby teplomer neukazoval len 3°C, určite by som si svoj ranný čaj vypila vonku. Pod veľkým tisom. Akoby sa ten včerajší podvečer odohral len v mojich predstavách. Nebyť vyhorených kahancov na okennom parapete.
Keď sa poobede rozfúkalo, vyzeralo to, akoby sa vietor snažil vyzliecť stromy donaha.
Lístie lietalo všade dookola. Slnko sa na chvíľu predralo medzi mraky a roztrblietalo drobnulinké kvapky, tancujúce spolu s listami vo vetre. Nádhera. Trvalo to len chvíľku, kým sivé mraky s pomocou vetra opäť nepremohli slnko. Zošerilo sa. A na pozadí tmavých mrakov bol ten tanec zlatožltých listov ešte fascinujúcejší. Náhle, v jedinom okamihu, vietor utíchol. Posledné listy dopadli na zem. Všetko naokolo sa utíšilo. A v tom tichu bolo počuť len šuchotanie lístia pod moji nohami. Akoby ten vietor pred chvíľou fúkal len pre mňa. Len preto, aby podo mnou rozostrel ten mäkký žltý koberec.
Kráčala som vedľa cintorína. Kde tu už bolo vidieť prvé pietne plamienky. Kráčala som v tom tichu, pozerajúc na kríže, teplé svetielka ohňa a čerstvo napadané lístie. Vnímala som to ticho, ktoré prišlo a uvedomila som si, že je to chvíľa ako stvorená pre spomienky. Taká nádherná pietna chvíľa. Oprela som sa o plot a vdychovala chvíľu tú atmosféru za ním. A myšlienkami som sa dotkla tých najbližších, po ktorých zostala v mojej mysli a spomienkach nádherná stopa.
Milujem cintoríny. Už od malička sú miestom, na ktoré som sa rada vracala. Milujem ich ticho a pokoj. Preto ma tak trocha vyrušujú tieto dni. Keď sa cintoríny preplnia ľuďmi, okázalým kvetenstvom, šepotom a rozhovormi. Azda len to množstvo plamienkov mi nevadí. A možno aj to je dôvod, prečo už v tieto dni cintoríny nenavštevujem. Radšej si zapálim sviečku na okennom parapete a ponad jej plameň pozerám hore. Na hviezdy, mesiac, mračná. Hľadím do tej nekonečnosti preplnenej spomienkami. Spomínam. A cítim ich blízkosť. Cez spomienky cítim blízkosť tých, ktorých som milovala a ktorí milovali mňa.
Aj dnes večer si zapálim sviecu. Bude mi tu horieť na okne a všetci sa na chvíľočku vrátia naspäť. Mám rada novembrové večery. Večery stretnutí so spomienkami. Večery znovuobjavovania pocitu vzájomnosti, ktorý nemôže zapadať hlinou. Ani časom. Večery súznení. Toho pocitu, ktorý je večný, ak sme skutočne milovali.
Komentáre
rusalka,
Allien
rusalka...
hfw
Kedysi som mala z týchto svojich pocitov výčitky. Keď som zistila, že sa mi nežiada počas týchto sviatkov chodiť na hroby blízkych. Keď som to začala pociťovať len ako čosi formálne. Možno je o aj tým, že je v tom teraz tak veľa okázalosti. Že už to nie je len o sviečke a kytičke kvetov spojených s pietonu chvíľou. Lebo pamätám, že ako dieťa som to mala rada...
Teraz mi jednoducho viac vyhovuje taká súkromná spomienka a na cintoríny chodím radšej inokedy. Keď v nich opäť zavládne pokoj a ticho. Alebo sa vyberiem na ten náš dedinský, hoci tam nikto z blízkych neleží... tu je ešte stále prítomné to ticho patriace piete. Tie svetieľka na hroboch, tie mám stále rada...
rusalka...
hfw
dakujem, Rusalka,
Hanka
Rusalka
Aj ja si zapalim sviecku ale na stoliku vedla postele.
Always
Rusalka
Always...
Rusalka
Ano je to ohen a ohen ja mozem ;) krb a sviecky hmmm k tomu dobre cervene a niekto koho milujeme a kto miluje nas, co viac mozeme si priat.
Always, dnes budú
ale máš pravdu, oheň je silné médium a spríjemňuje nám život
Rusalka
:-) Always
Aj u mna
to je to vzájomné prepojenie
veru tak