Moje mladšie dieťa nastúpilo do škôlky. Celé prázdniny som tvrdila, že to bude určite bez plaču (lebo moje staršie dieťa vyrevovalo každé ráno po dobu pol roka a oni dvaja sú ako jing a jang, ako biele a čierne, ako svetlo a tma, chápete).
Prvý deň bol až podozrivo ukážkový! Poznáte ten pocit, keď všetko ide ako po masle, ale vy stále máte pocit, že to určite nie je s kostolným poriadkom?

Takže, aby som sa vrátila, príchod do škôlky bol podľa očakávaní až nadmieru fajn. Veľký úžas s malých weciek, napríklad. Samozrejme, treba ihneď vyskúšať....inak, niekedy mám pocit, že to moje mladšie dieťa chodí na wecko iba preto, lebo sa to dá splachovať! :DDD Moje žalúdočné problémy boli tým pádom na ústupe, ale len niekde na polceste, keďže nás čakalo ešte prezliekanie a príchod do triedy. V úplnej eufórii sme sa prezliekli do "domáceho" a šup do triedy. Budem teraz vyzerať ako krkavčia mať, ale bez božteka a pokývania na rozlúčku. Radšej rýchlo a sterilne, aby nebol čas a priestor na city. Hlavne z mojej strany. Takže ahoj a prídem poobede a už som utekala kade ľahšie. Deň, ako mi bolo povedané, v pohode bez plaču, ak nerátam tých zopár minút, keď sa škôlka poobede otvorila a ja som nebola prvá pri dverách!!!! Tak som si taká spokojná kráčala domov.

Ale dnes ráno kríza zahájila svoj príchod. Dieťa poslušne kráčalo popri mne až do chvíle prezliekania sa do "domáceho". Kútiky na opačnú stranu, tmavé oči v momente zaliate krokodílími slzami, ruky okolo môjho krku ako zvierače. No a rozlúčte sa rýchlo a bezbolestne!!! Nasadila som kamennú tvár, bez kúska citu a kompromisu: ahoj a poobede prídem. Môj zatiaľ najväčší herecký výkon! Dala by som si v tej chvíli zopár prepleskov! Stále som si opakovala, aká som "vycvičená" popri staršom dieťati, ale to mladšie, to ja také moje ňuňu copaté, a i napriek tomu, že už skúseností s plačom v škôlke mám, aj tak to zle znášam. A keby som mala ďalších x detí, pri každom by ma to vzalo!

Celý deň sa neviem na nič sústrediť! Pripadám si ako macocha....a to už viem, že časom tento plačlivý stav prejde. Ako u dieťaťa, tak i u mňa...:)