Potreboval som pár dní a pár hodín behu aby som si v hlave usporiadal dojmy z tohtoročnej Kysuckej stovky.

Drsná, nevyspytateľná a skromná  taká je Kysucká stovka, Roman ňou vystihol presný obraz Kysúc. Mňa s ňou navyše ešte viaže puto prvej „skutočnej“ prejdenej stovky. Keď som pred dvoma rokmi po 34 hodinách prišiel totálne vyčerpaný do cieľa, dal som si sľub, že už stovky nebudem nikdy chodiť ale len behať. Napriek halucináciám, ktorými som trpel tento sľub som si zapamätal a držím sa ho :-)

Tak asi preto je pre mňa Kysucká stovka sviatok, na ktorý sa vždy teším a zároveň mám pred ňou veľký rešpekt.

Od polovičky februára som pravidelne sledoval snehové správy na Kysuciach aby som sa psychicky pripravil na to biele peklo. Sneženie v týždeň štartu a zábery živej kamery z Veľkej Rače mi zobrali aj tie posledné ilúzie, že sa bude opakovať minulý ročník bez snehu.

 Dano, Martin a ja dorážame na Kysuce podľa časového plánu, po večeri nasleduje klasický rituál: 2 x WC, koľko vrstiev na seba, koľko gélov do batohu, rozhodovanie povinná výbava alebo radšej náhradné ponožky? Snažím sa sústrediť a mentálne pripraviť na to čo má čaká, Dano má z toho veľkú srandu a neustále ma vyrušuje :-)

Smiech ho však veľmi rýchlo prejde, keď na ceste na štart zistí, že jeho značková bunda sa nedá zapnúť, to pri mínusových teplotách nebude úplne komfortný beh. (Na prvej občerstvovačke sa mu ju podarilo nakoniec zapnúť, čo pri následnom stúpaní na Ľadonhoru dokonale využil, obávajúc sa, že ak sa rozopne už ju zas nezapne :-) )

 21h08 štart, po prvých metroch sa rozpadáme na trojo, Martin vpredu ja za ním a nakoniec Dano. Martinov náskok sa zvyšuje, po tom čo rizoto, ktoré som si dal na večeru sa rozhodlo, že ma opustí. Potom sa mi však už beží veľmi pohodovo, Snežnica, Zástranie, Žiarce...sneh je zmrznutý, neprepadáva sa, mesiačik krásne svieti na cestu, moje nové INOV-8 Race Ultra 270 perfektne držia, nikde ma netlačia no skrátka idylka. Po nejakých 15 km dobieham Martina, ten na mňa hneď spustí, že kde sa toľko flákam....no idylka skončila...prenasledujem ho čo mi sily stačia až do prvej občerstvovačky pod Ľadonhorou.

 Tu musím rozprávanie prerušiť a vyjadriť svoje veľké ĎAKUJEM, Romanovi a všetkým jeho pomocníkom za ich ochotu a dobrotu s akou sa o nás starali a pomáhali. Počas niekoľkohodinového trailu, vyčerpanie spôsobuje, že reagujem oveľa intenzívnejšie na akékoľvek podnety. Ak napríklad zablúdim, alebo neviem nájsť kontrolu je to neskutočná depka a brzda. Ak ma niekto prijme s takou ochotou s akou som sa stretol na kysuckých občerstvovačkách  je to neskutočná energia a motor. Neviem či si to títo ľudia uvedomujú ale minimálne 50 % našeho výkonu je v ich rukách, takže milí organizátori čím budete milší tým my budeme rýchlejší .

 V stúpaní na Ľadonhoru začínajú Martinovi mrznúť prsty na rukách, a musí zastať, sily sa konečne vyrovnávajú a aspoň na chvíľu som vpredu ja, samozrejme, že na vrchole ma už čaká. Opäť nasleduje nezmyselné prenasledovanie, najprv mi odbehne potom ma počká, odbehne a počká.....toto je jeden z tých negatívnych podnetov, ktoré ma hádžu na dno, po 20 kilometroch si poviem dosť ....viem čo na brata platí, vyprovokujem ho, nasrdí sa a rozhodne sa pokračovať svojím tempom sám, práve nás predbieha Adam, tak sa k nemu pridá, za minútu už sa stráca niekde v diaľke. Ja si dám konečne v kľude Jesenku, mimochodom super zdroj cukrov, tukov a bielkovín, a o 5h30 vbieham do Klubiny. Občerstvovačka ma znovu nakopla, mám potrebnú energiu a som spokojný, že Martin beží konečne svojím tempom a môže ukázať čo v ňom je. A aj ukázal, poriadne zabral a po 60 kilometroch dobehol čelnú trojicu a dobehol s nimi až do cieľa.

A ja som prišiel po Danovi o ďalšieho parťáka :-( ...to je asi osud bežeckých dvojíc...životnosť podenky...

 V stúpaní na Veľkú Raču ma predbieha Honza Suchomel, na zlepšenie nálady si dávam ďalšiu Jesenku, až po Kyčeru je cesta v pohode, v snehu sú koľaje po skútri, po ktorých sa dá bežať, špeciálnym bežeckým štýlom odpozorovaným od japonských gejší :-)

 Pri stúpaní na Kalinový vrch sa riadne zapotím, slniečko sa opiera o lúky nad Oščadnicou, sneh je najprv mokrý, v nižších polohách sa stráca úplne a ostáva len mokrá tráva a blato. Dvojitý zvršok na teniskách je cítiť, za zvýšenú odolnosť a pevnosť platím permanentným vlhkom. Už neplatí, že čo do nich vtečie to aj vytečie resp. vytečie ale trochu dlhšie to trvá.

Ďalšie stúpanie, ďalšia Jesenka a som v osade Kyčera, odtiaľ už je to len na skok do Čadce, kde je na cca 90 km ďalšia občerstvovačka tela aj duše. Stúpanie na Husárik beriem len chôdzou, nechcem si rozbúriť žalúdok, keď sa znovu dostávam na mokrý sneh snažím sa čo najviac bežať, volím však radšej vlastnú stopu, lebo stopy čo prešliapali bežci predo mnou sú plné vody z topiaceho sa snehu. Rýchlo strácam energiu aj rýchlosť a pred Marťákovským kopcom ma Honza s Emilom už takmer dávajú dole. Nádherný výhľad na Malú Fatru a Jesenka to však rozhodnú a až do Nesluše stále bežím, zastavujem až na kontrole v škole, kde už nestrácam čas doplňovaním zásob, chcem mať tých posledných 9 kilometrov čo najskôr za sebou. Bežím na adrenalín, ani neviem ako sa dostávam ku kaplnke na Majtánkach a predo mnou je posledné stúpanie na Tábor. Preskakovanie cez konáre a haluze zvládam bez problémov, ale súvislá vrstva blata pri klesaní do KNM je pre mňa psychická trauma, nechcem si svoje nové Race Ultra 270 na záver trasy zasviniť hnusným bahnom, tak behám po lese ako trafený zajac a hľadám najčistejšiu cestičku. Aleluja konečne asfalt a ja sa rozbieham na plný plyn do športovej haly.

Keď to zhrniem: 127 km, + 5560 m, 20h24min, 8 miesto, 5 jeseniek, 2 tyčinky, jeden gel, dve polievky, jeden pomaranč, cca 6 l tekutín a neskutočne krásny zimno-jarný trail :-)

Race Ultra 270 nesklamali, žiadny pľuzgier, žiadny otlak, žiadny čierny necht, žiaden pád na šmykľavom teréne.