Príklad Maďarska tuším najvýrečnejšie dokazuje to, čo vlastne už dávno vieme: ľudia sú radi klamaní. Nie je to však len špecialita Ferenca Gyurcsánya – hovoriť svojim vďačným voličom o tom, ako je v krajine všetko v poriadku, akí sú spokojní a akí sú šťastní a koľko šťastia ich všetkých ešte len čaká. Ono sa to dobre počúva aj kdekoľvek inde a hoci národ za tým často aj tuší všeličo nie celkom príjemné, neprotestuje.

Paradoxne dochádza k protestom až vtedy, keď ľuďom povie ktosi pravdu. A dôvod tých nepokojov nie je vždy celkom jednoznačný: nahnevalo tých ľudí to, že sa vlastne až teraz dozvedeli o predchádzajúcich lžiach? Alebo skôr to, že sami neboli schopní tie klamstvá rozpoznať? A čo ak je ich protest vyjadrením nevôle a neochoty akceptovať pravdu ako fenomén, keď sme si predtým po dlhé desaťročia zvykali a zvykli na to, že pravda nevíťazí a vlastne nie je ani vítaná ani potrebná?

Spomínam si, že kedysi sme sa v istej fáze spoločenskej zábavy v užšom kruhu zvykli hrať na pravdu. Hra na pravdu mala tvrdé pravidlá a pod prísahou alebo aspoň na čestné slovo bolo treba na každú – i veľmi háklivú – otázku naozaj odpovedať pravdivo. Odvtedy viem, prečo sa zvykne hovoriť o krutej pravde a milosrdnej lži. Nikdy nie naopak. Klamára si príliš nevážime. Vieme o ňom svoje a je nám ukradnutý. Pravdovravný človek má svoj kredit. Ale často vie byť veľmi nepríjemný.

 Milan Makovič