ĽUDOVÍT ŠTÚR Narodil sa v roku 1815 v Uhrovci, tu získal základné vzdelania, v štúdiách pokračoval v Rábe (Györ) – nižšie evanjelické gymnázium, začína sa zaujímať o dejiny slovanských národov, oboznamuje sa s dielami Jána Kollára a P. J. Šafárika. Pokračuje v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Počas svojho života sa učil po latinsky, maďarsky, nemecky, francúzsky, grécky, poľsky, hebrejsky,… Snažil sa o zmierenie katolíckeho a evanjelického prúdu slovenských vzdelancov. V roku 1838 sa zapisuje na univerzitu v Halle, študoval teológiu, históriu, filozofiu a jazykovedu. Po dvoch rokoch sa vracia na Slovensko, situácia na Slovensku je vyhrotená, novým generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi sa stal gróf Karol Zay, ktorý sa snažil propagovať myšlienku jednotného Uhorska. Zay spočiatku obviňoval Štúra a snažil sa ho presvedčiť o správnosti myšlienok o jednotnom Maďarsku. Zo začiatku Štúr uvažoval o spoločnom česko-slovenskom jazyku, napokon sa rozhodol, pre nemožnú dohodu s Čechmi, uzákoniť nový spisovný jazyk (1843). Štúr bol zvolený za predsedu spolku Tatrín. V roku 1845 získal od panovníka povolenie na vydávanie prvých slovenských politických nových – Slovenské národné noviny s prílohou Orol tatranský. Vychádzali v štúrovej spisovnej slovenčine, mali mnoho prívržencov aj odporcov, jedným z najsilnejších odporcov bol J. Kollár. V roku 1846 vydáva „Nárečia slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí“ – prvé jazykovedné dielo, odôvodňuje prečo by Slováci mali mať svoj spisovný jazyk, obhajuje svoju kodifikáciu – pokladaj ju za ľahšiu, tvrdil, že stredoslovenské nárečie je najmenej ovplyvnené inými jazykmi a že sa rýchlo šíri aj medzi obyčajnými ľuďmi. Ďalším Štúrovým jazykovedným dielom je „Náuka reči slovenskej“ – podáva presný prehľad slovenskej gramatiky. V toku 1847 sa Štúr začína aj politickou činnosťou, stáva sa poslancom za mesto Zvolen, ako politik sa stáva najhorlivejším odporcom myšlienok L. Kossutha, známy sa stal „Rečou na Uhorskom snem 21. 12. 1847“. V tomto diele žiada slobodu pre Slovákov, ľudia sa nevenovali vzdelávaniu pretože nemali čas a prostriedky. Žiada vzdelanosť pre všetkých bez rozdielov. Básnická tvorba – básnickú zbierku „Dumky večerní“ napísal ako študent, je to jeho osobná reflexívna lyrika, už v týchto básňach vidieť jeho odhodlanie bojovať za slovenský národ, aj ochotu položiť svoj život. Sú to smutné pesimistické verše, žiali nad sebou a nad osudom celého slovenského národa. Odborná práca – „Slovanstvo a svet budúcnosti“ – napísal po nevydarenej revolúcii, napísal ho po nemecky, vyšlo až po jeho smrti. Zamýšľa sa nad osudom Slovanov aj Slovákov, budúcnosť vidí v tom, že ho spod maďarizácie vyslobodí cárske Rusko. „O národných piesňach a povestiach plemien slovanských“ – vyjadril svoje názory na literatúru, hovorí, že každý národ má rozvíjať kultúru, šíriť svoje piesne a povesti a čerpať z ľudovej slovesnosti. Hovorí, že všetko čo Slovan prežil, vkladá do piesní. V roku 1848 sa v Európe začala revolúcia, národy žiadali samostatnosť, slobodu, vymaniť sa spod nadvlády veľkých krajín. Do týchto udalostí zasahuje aj Štúr, spolu s Hodžom a Hurbanom vypracovali Žiadosti slovenského národy – žiadali slobodu rovnoprávnosť, rozvíjanie svojho jazyka. Uhorská vláda tieto žiadosti zamietla a na všetkých troch bol vydaný zatykač, utekajú do Prahy, kde sa zapájajú do revolučných bojov. Táto revolúcia nepriniesla to, čo národy očakávali, vo všetkých krajinách bola potlačená. Po nevydarenej revolúcii mal Štúr zakázané verejne vystupovať, prednášať, zakladať spolky a vydávať diela. Po smrti brata Karola odchádza do Modry, aby pomohol švagrinej vychovávať deti. V Modre je pod stálym policajným dozorom. Prežíva pesimistické roky, zomiera jeho priateľka a platonická láska Adela Ostrolúcka, zomierajú aj jeho otec a matka. V tomto období rekapituluje svoj život, bol presvedčený, že pre Slovákov nedosiahol to po čom túžil. V roku 1856 sa nešťastne postrelil a ako štyridsaťjeden ročný zomiera.