Bola zima. Niet nad to ročné obdobie. Keď ešte zem nieje pokrytá snehom, no aj tak odvšadial cítiť chlad, prenikajúci až do kosti. Stál som vonku, a pozeral, ako sa obloha zatemňuje. Slnko pomaly opisovalo poslednú časť svojho kruhu. Svet okolo sa farbil do fialovobordovej. Oblaky nadomnou akoby už konečn pohopili, že má byť zima. Začali z nich pomaly padať male snehové vločky.
Ich chladný dotyk som okamžite pocítil na tváry. Hneď sa rozopili a voda z nich mi pomaly stiekla po lícach. Akoby som plakal. Za niečim čo sa mi už nikdy nevráti. Ďalšou vločkou môj pocit len zosilnel. Spomenul som si, čo som robil deň predtým.
Už bola tma. Hlboká noc. Škárami medzi oknami prúdil dovnútra chladný vietor, no nedokázal zničiť pocit tepla, ktoré som v sebe cítil. Bol som odhodlaný urobiť čokoľvek. Aj som sa chystal. Len niekoľko minút predtým som sa rozprával s kamarátom. O smrti. Bola to naša téma, akoby sa nič nemohlo stať, keď sa budeme len nevinne rozrprávať. Smrť s utrpením. Rozprával mi o ľudoch, ktorý prebíjali bolesť bolesťou. Ktorý trpeli len pre to, aby nemuseli trpieť iný. A ja som mu veril. A začal som túžiť. Chcel som spoznať, aký je to pocit, keď mi po ruke steká čerstvá krv. Vo mne bol život a zrazu unikol.
Slnko sa už takmer posunulo sa obzor. Snežilo čoraz hustejšie. Vyhrnul som si rukav na vetrovke a odhalil reznú ranu na mojej ruke. Čo som to urobil, pýtal som sa sám seba. Vločky pomaly dopadli aj na moju ranu. Ostali nezmenené. Neroztopili sa, len chladili tam, kde ja som už pomôcť nemohol. Voda z tváre mi stále stekala. Teraz sa k nej pripojili aj moje slzy. Čo sa mi stalo. Túžil som umrieť a pritom ostať žiť. A teraz žijem a som ako mŕtvola. Na ktorú si už nikto nespomenie. A svet ma zavrhol, rovnako ako Slnko, ktoré už nikdy pre mňa nebude tým, čím bolo.