Po ceste prechádzala žena. Bolo 7 hodín ráno a vyzerala ako kurva. Pravdepodobne aj kurvou bola. Odpľul som si. Nie kvôli nej, ale kvôli nastupujúcej kocovine a bordelu v hube. Proti kurvám som nemal dohromady nič. Rovnako ako proti elektrikárom.

Pohol som sa smerom k práci. Ďalší mizerný deň predomnou. Kopa telefonátov, kopa vybavovačiek. Ale človek musí z niečoho žiť. Šiel som pomaly, zdalo by sa, že rozvážne, v skutočnosti som každým otrasom nohy prežíval zemetrasenie v hlave. Pil som veľa a pil som všetko a kocoviny boli stále horšie a horšie.

Zastavil som na červenú. Panáčik sa na mňa začal vyškierať. Najskôr to bol jemný úsmev, všimol som si ho. On si všimol, že som si ho všimol. Preto ten úškľabok. Bol stále väčší a väčší. Začal som na neho civieť. Na červeného panáka na semafore, ktorý sa na mňa drzo vyškieral.

 „Si nula“ prehodil.

 Civel som na neho a nič som nevládal povedať.

 „Si tá najväčšia nula na tejto zemeguli...si ten najväčší kretén, akého som v živote videl.“

 „V akom živote? Si len červené svetlo...  počul som sa povedať.

 „Nič nechápeš, preto si nula.“

 „S tým dokážem žiť..“

 Červeného vystriedal zelený. Usmieval sa.

 Oproti išla dobre stavaná žena. Zelený si to všimol a zapískal.

 "Mám kopu svojich starostí“ odvetil som na piskot...

 „Pozri na ňu pozri na ňuuuu“

 Pozrel som sa. Usmiala sa. Nemal som silu usmiať sa. Sklopil som zrak a vliekol sa svojou vykolíkovanou, rovnakou, hnusnou  a nekonečnou cestou. Cítil som, že ma zelený panák zo semafóra prenasleduje. Obzrel som sa, nikto tam nebol.

Cvokatiem, pomyslel som si, mal by som si dať pauzu. Alebo nie. Prešiel som vrátnicou, kývol na pozdrav vrátnikovi. Nevšimol si ma.

Vošiel som do kancelárie, zapol počítač, uvaril kávu a vypil ju.