A tento zvuk sa usídlil v Sorayinej hlave.Zatvorila oči, aby zastavila ten slaný a štipľavý prúd. Mullahove slová počula z veľkej diaľky, hoci jej rameno bolo od jeho boku vzdialené sotva desať centimetrov. Snažila sa zhlboka nadýchnuť, ale kdesi v polovici ju začalo dusiť.
-Psssst, Soraya, pssst...
Žena v čiernej burke si privinula malé dievčatko s veľkými tmavými očami, ktoré pohlcovali všetko okolo. Dievčatko zaborilo svoju tvár do matkiných voňavých dlaní a svet začínal znova nadobúdať krehkú rovnováhu.
-...v mene Boha milosrdného, zľutovného.Čo sme ti svoju hruď neotvorili a nesňali z teba tvoje bremeno, ktoré tak tiažilo náš chrbát, a povesť tvoju sme do výšin nedvihli?Veď so strasťami i úľava prichádza, veru so strasťami i úľava prichádza.A až sa uvoľníš, potom sa ďalej namáhaj a k Pánovi svojmu v túžbe spej.
Ľudia sa dvihli. Soraya nie. Lúče slnka objímali jej snedú tvár, ktorá raz mala byť krásna. Inokedy vytešujúca sa z každej maličkosti, dnes nedokázala vnímať nič, len tmavú vyrezávanú truhlu a horkosť vo svojom nechápavom malom srdci, ktoré ešte bilo príliš krátko na to, aby nebolelo. Schúlila sa na prašnú zem.
-Soraya-jan, vstávaj, ideme už...
Veľká ruka jej jemne pomohla vstať.
-Ideme domov, navariť.
-Nechcem jesť. A pre koho variť? Mama, baba je mŕtvy. Mŕtvy. Nemáme pre koho variť!
Soraya sa rozbehla preč. Preč, čo najďalej od tohto neprirodzene slnečného dňa, ktorý sa tváril, že všetko je, ako má byť. Ale nie je. A nikdy nebude.
Matka bežala za ňou, pre malé dievčatko sú ulice v Afganistane nebezpečné, hoci je to Kábul. Stratila manžela, Soraya jej bola všetkým.
Dobehla ju, chytila jej malú krehkú rúčku do svojej o čosi väčšej, poznačenej prácou a šli. Navariť.

Žena sediaca na kresle. Príde dievčatko a sadne si jej na kolená, ako kedysi zvyklo babovi. Baba nebol ako ostatní muži.Svoju jedinú ženu a dcérku s múdrymi očami miloval nadovšetko. Len bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Bol jedným z civilistov ktorých zastrelili teroristi z Talibanu. Bez zjavného dôvodu. Zbytočná smrť? Nutná smrť?
Žena spomína. Na časy, ktoré si už ani sama nepamätá. Na časy, keď bolo dobre. Keď bol Afganistan kráľovstvom za Muhammada Záhira Šáha. Než sa svet o nich začal zaujímať. Než prišli chamtiví sovieti a hrôzostrašní tálibovia.
Keď sa ženy vzdelávať, tancovať a spievať bez toho, aby sa báli.
Vedela, že to, že žijú v Kábule, im dáva určitú voľnosť. Ale tá neistota. Tá hmatateľná bezmocnosť. Ten strach.

Soraya sa skrútila v matkinom náručí a usmiala sa.
-Všetko bude dobré, Soraya-jan, všetko bude dobré...