Kučeravý mladík sa zadíval na oranžovo-žlto svietiacu pouličnú lampu a snažil sa zistiť čo všetko mohlo byť ináč. Kde nastal ten zlom? Snáď si ju nemal nechať v srdci až tak dlho, snáď nemal svojej túžbe natoľko veriť a svoju nádej tak veľmi zveličovať. Možno aj ona mohla tejto situácii zabrániť. Nemala sa k nemu správať tak priateľsky, tak milo až si to on pomýlil s láskou. On ale dobre vedel, že si zato môže sám. Bol to akoby príval citov keď pred jej očami pobozkal jej najlepšiu kamarátku. Nestratil len jednu z nich, ale rovno obe. Ani už nevie prečo to urobil. Možno všetok ten cit zrazu vzplanul a potreboval sa dostať von. No on ho zle usmernil. Nielen čin bol nevhodný, ale ešte aj osobu si zmýlil. Absolútny prepadák, dôkaz jeho duševnej nezrelosti, lability, hlúposti a precitlivelosti. A teraz už vlastne nevie čo so sebou, preto kráča nočným chodníkom ruka v ruke s jeho východiskom a posledným útočiskom. Kráčajú rezko a pri tom sa zhovárajú, on obdivuje rozsvietené mesto. Prichádzajú na lávku ponad rieku a zastanú v strede, kde sa spolu zadívajú do odrazov svetiel na hladine. On a jeho posledná priateľka. Smrť. Následne sa objímu a spolu sa hádžu do tmy. Chlapec prežil, ale či to bolo šťastie?  Smrť si vzala jeho telo až po krk. Ochrnul a zistil, že nemusel. Stačilo len pretrpieť pár dní, lebo si v svojej láske našiel pravé priateľstvo, ktoré odpustí všetko.