Moja tvár bola pokrytá krvou, ako som padal na zem, víriac prach. Plazil som sa v nekončiacej agónií. Spomienky, raz jasné, sa zmenili na farebný zmätok. Príliš rýchle aby som si na nich pamätal, no príliš pomalé na to, aby som zabudol ten pocit. Iba jedna myšlienka ostala čistá. Iba jednu som videl jasne. Mŕtvoly pod mojím nohami. Krvi prelievanie. Vedel som, že som bol útočníkom, vedúcim moju jednotku dopredu. Presekávali sme si cestu. Bojovali sme za to, v čo sme verili.

Aj keď sa nepriateľské šípy zapichli do našich brnení, pokračovali sme. Nič nebolo dôležitejšie ako naša sloboda. To, za čo sme bojovali.

Keď som ju uvidel stáť s lukom pripraveným vystreliť, môj meč jasne zažiaril. Ako spravodlivý plameň túžiaci po pomste. Rozbehol som sa smerom k nej. Nevidela ma, mala veľa práce so streľbou na iné ciele.

No nemohol som sa skrývať naveky. Keď si ma konečne všimla, vzdialenosť medzi nami bola príliš malá na to, aby mohla vystreliť. Vedela to.

Moje vízie boli tak živé. Ale nemohli byť pravdivé. Tá stojaca predo mnou. Shayira. Tá, ktorá zachránila môj život.

Cítil som sa, akoby som skočil z vysokej veže, v strede leta. A dopadol do hlbokého oceánu. Studená voda. Rýchlo som sa prebudil, lapajúc po dychu. Okolie sa zmenilo. Žiadna smrť. Pokojná atmosféra sa vznášala po celej drevenej miestnosti, bolo počuť spev vtákov. Všade som cítil pokoj. Všade okrem môjho vnútra.

Uvedomil som si, že sa trasiem. Niekto ma držal za ruku. Pozrel som sa napravo. Ryšavo vlasé dievča ma pozorovala so strachom v očiach.

,,Kto si?“ spýtal som sa, no takmer som nepočul vlastný hlas.

Chvíľu mlčala, no potom sa rozhodla prehovoriť.

,,Moje meno je Agnezka. Som liečiteľka. Starám sa o teba už dva týždne.“

Pokúsil som sa oprieť o lakte, no bol som na to príliš slabý.

,,Dva týždne?“

Prikývla. Premeriavala si ma so zvyšujúcimi záujmom.

,,Hliadky Melendrithu ťa našli v blízkosti jednej z jaskýň. Skoro si nedýchal. Keď ťa sem priviezli, bol si takmer mŕtvy.“

Všetko som si pamätal. Bola to časť mojich opakujúcich sa snov. Bol to dôvod prečo som ich musel prežívať stále dookola.

,,Počas týždňa si sa z času na čas prebúdzal. Sotva dosť na to, aby som ťa nakŕmila. Musíš oddychovať.“

Uvolnila zovretie mojej ruky a postavila sa. Chcela odísť aby som si mohol odpočinúť, no zastavil som ju.

,,Ďakujem.“

Usmiala sa. Zvyšok vety sa mi zasekol v hrdle. Zažmurkal som a znenazdania sa cítil ospalo.

Niekedy som sa zvykol ukrývať vo svojich snoch. Keď bol žiaľ príliš silný. Nebolo jednoduché odolať hrôzam, ktoré ste zažili medzi umierajúcimi. Každý deň, ako som hliadkoval po uliciach kráľovského mesta, videl som obete moru. Ale moje sny, môj spánok mi ponúkli prístrešok. No keď ma priniesli do lesného mesta elfov, ale tento úkryt bol zničený. Vízie boli vo vnútri hlavy vždy, keď som zatvoril oči. Spôsobovali bolesť. Robili ma nepríčetným.

Vzdal som márny súboj a otvoril oči. Vonku nebolo počuť žiadne hlasy. Moja izba bola osvetlená svetlom sviečky. Na východe sa za horami črtalo slnko.

Vstal som a vyšiel von. Schodisko tvorené popadaným lístím ma zaviedlo na malú čistinku. Fontána v jej strede žiarila svetlom bludičky. Malé stvorenie malo hliadkovať po čistinke, ale ako sa noc blízila ku koncu, zamierilo priamo ku svojmu krytu, pod padajúcou vodou.

Sadol som si na lavičke a pozoroval ju. Po každej vízií sa zmätok v mojej hlave len zvýšil. Nemohol som nič robiť. Každým dňom som sa cítil slabšie. Potreboval som niekoho, kto sa vyznal v mágií. Čarodejníka.

,,Ťažký spánok?“

Strhol som sa. Nečakal som, že by som tu niekoho stretol. Boli príliš skoro. Ale vyzeralo to, že som nebol jediný, kto nemohol spať. Muž si sadol ku mne. Myšlienky v mojej hlave sa točili príliš rýchlo na to, aby som ho odohnal. Bol som zmätený.

,,Zlé sny“

Moja odpoveď ho pobavila.

,,Či to nebude náš hrdina. Strašený zlými snami?“

Chytil som sa za hlavu. Chcel som byť osamote. Aby som si utriedil všetko, cez čo som prešiel za posledné mesiace. Vedel som, že nebude jeden z tých, ktorý ma budú obdivovať. Sedel som tu, ťažko schopný ubrániť sa.

,,Nemôžeš ma nechať na pokoji?“

,,Prečo by som mal? Bojíš sa, že by som ti nakopal tvoju mestskú riť?“

Postavil som sa s pripravenými päsťami. Muž bol ochotný bojovať. V jeho očiach som videl hlad po krvi. Nebol som ochotný len tak sa mu vzdať. Cez žili mi prenikol adrenalín. Moja myseľ sa vyjasnila.

Chytil som jeho päsť pred tým ako ma stihol trafiť. Stočil som mu ruky za chrbát a otočil ho. Chytil som ho za vlasy a potopil ho do fontány.

,,Prestaňte!“

Ženský hlas prišiel zozadu. Prestal som sa sústrediť a uvoľnil som zovretie. Pozrel som sa na ňu. Agnezka schádzala dole po schodoch, vedúcich do mojej izby. Pozeral som na ňu príliš dlho. Mužovi sa podarilo vybrať hlavu z fontány a päsťou trafiť moju hlavu. Neočakával som to. O niekoľko momentov som sa našiel ležať na zemi, vdychujúc prach. Otočil som sa na chrbát, aby som sa tak mohol vyhnúť úderu, ale Agnezka chytila jeho zápästie predtým ako stihol čokoľvek urobiť.

,,To stačí, Mortin. Choď preč.“

Zazeral na mňa no potom si len odpľul a odišiel. Rukou som si prešiel po tvári.

,,Si v poriadku?“

Prikývol som, prijímajúc jej ruku som sa postavil. Chytil som sa za hlavu. Všetko bolo v poriadku.

,,Scavio ťa chce vidieť ako náhle to bude možné.“

,,Kto je Scavio?“

Poobzerala sa naokolo, uisťujúc sa, že nás nikto nemohol počuť. Ale aj potom pokrútila hlavou.

,,Pokús sa vyspať, budeš to potrebovať. Zajtra ťa za nim vezmem.“

Otočila sa, plánujúc odísť.

,,Počkaj! Ten ktorého voláš Mortin. Prečo mám pocit, že s ním nebudem vychádzať?“

,Nebudeš. Ani nemôžeš.“

Keď som do Melendrithu prišiel po prvý krát, bol som užasnutý. Celé mestečko bolo magické, všetky jeho časti boli vybudované s vyžitím tejto moci.

Myslel som si, že nič iné ma nemohlo prekvapiť viac. Mýlil som sa.

Prechádzal som halami podzemného komplexu. Bezpochyby držal pohromade práve vďaka kúzlam. V porovnaní s pokojným mestečkom na povrchu vyzerali ako mravenisko. Ľudia utekali z jedného kúta do druhého. Minuli sme miestnosť, v ktorej muž cvičil študentov boju mečom. Zľava som počul výbuch.

Agnezka ma viedla ďalej. Museli sme byť niekoľko kilometrov pod zemou, keď sme konečne vstúpili do komnaty.

Päť ľudí obklopovalo oltár v jej strede. Čakali na mňa. Každý z nich mal zbroj a mal pripravenú svoju zbraň. Nevedel som, čo očakávať. Snažil som sa chytiť rukoväť svojho meča, no potom som si uvedomil, že som ho nechal v dračej jaskyni.

Jeden z mužov predstúpil dopredu.

,,Dovoľ mi privítať ťa medzi nami.“

Sklonil som hlavu ako znak prijatia jeho pozdravu.

,,Počul som, že si utiekol z kráľovského mesta. Hel´aethovi špióni mi tiež povedali, že si zabil jedného z Vyvolených. Ohromujúce. Verím, že si tu, aby si sa ku nám pridal.“

,,Áno.“

Muži spravili krok dozadu, aby mi tak dovolili prejsť k oltáru. Agnezka mi hlavou naznačila, aby som šiel. Všetky oči sa na mňa pozerali. Niektorí z nich boli prekvapení. Niektorí na mňa hľadeli s rešpektom. Ale iba jeden pár oči ma sledoval s hnevom. Mortin bol medzi mužmi. Pevne držal meč, akoby ma chcel prebodnúť. Ale vedel, že nemohol.

Kľakol som si k oltáru.

Ten, ktorý so mnou rozprával prvý krát sa postavil oproti mne. Položil na kamennú dosku svoj meč.

,,Som Scavio. Vodca Temnej vlny. Sme tu aby sme dali ľuďom slobodu, ktorá je po práve ich. Nech začne rituál.“

Jeden z mužov v červenej róbe ku mne pristúpil a vyhrnul mi rukáv. Prstom sa dotkol ramena a nakreslil naň neviditeľný obraz. Zašepkal slová, ktorým som nerozumel. Cez plece mi prešla ostrá bolesť, no zmizla skôr, ako som stihol skriviť tvár.

Druhý muž podišiel bližšie. V ruke držal štetec a nádobku s čiernym tušom. Začal kresliť znak. Keď bol hotoví, kúzelník ma znova chytil. Medzi prstami držal malé červené svetielko, ktorým sa ma dotkol. Cítil som, ako sa tuš vsiakol pod kožu.

,,Teraz nosíš znak Temnej vlny,“ Scavio sa dotkol môjho ramena ,,ale je tu ešte čosi.“

Čakal som. Pozoroval som Mortina. Začal vo mne rásť zlý pocit, že práve on bude tým čímsi.

,,Raz si bol nepriateľom. Dokázal si, že je to minulosť. Je tu ešte čosi. Si ochotný zabudnúť na svoju minulosť?“

Moja minulosť pozostávala z bolesti a utrpenia. Zo lží. Jediný svetlý bod v ňom bola Shayira a aj tá bola odo mňa vzdialená. Nebolo nič, čoho by som nebol ochotný sa vzdať.

,,Som.“

,,Potom prijmi nové meno. Od dnešného dňa sa budeš volať Asceloti.“

Sklonil som hlavu. Scavio kývol smerom k Agnezke.

,,Choď, teraz si jedným z nás.“

,,Predtým ako odídeš, master Zuli ťa chce vidieť.“

Stál som v tuneli, vedúcom do troch rôznych smerov. Chcel som ísť rovno, pred tým ako ma Agnezka zastavila.

,,Si nejaký druh poštárky?“

Sčervenala. Pokrútila hlavou. Vlasy jej povievali v slabom vánku. Uprela na mňa zrak, ako sa pokúsila vymyslieť odpoveď. Usmial som sa. Nechcel som, aby sa cítila nepríjemne. Aj keď vyzerala zahanbene. Myslela si, že ma stretávala príliš často.

,,Je to v poriadku,“ zasmial som sa ,,kde ho môžem nájsť?“

Namiesto odpovede ukázala na pravý vchod. Otočila sa na opätku a odišla. Pokrčil som plecami.

Zuliho komnata bola malá. Hneď ako som ho uvidel, vedel som o koho ide. Bol to práve on, ktorý mi na rameno začaroval znak. Bol kúzelník. Mohol mi pomôcť.

,,Som rád, že ťa vidím. Je toho toľko čo musíme prebrať.“

Prijal som stoličku, ktorú mi ponúkol. Oproti mne sa vynímala nádobka s časťami zvieracieho tela. Netrúfal som si odhadnúť z akého.

Podal mi pohár. Tekutina vo vnútri voňala ako ovocný čaj, no keď som ju vypil, telom sa mi rozľahla vlna tepla.

,,Viem o víziách, ktoré máš. Sú zmätené.“

,,Jedna z nich je jasná.“

Zdvihol hlavu, aby si ma mohol lepšie obzrieť. Bol zvedavý. Cítil som, že mal o dračom srdci viac informácií ako ja. A bol ochotný sa podeliť. No prekvapil som ho. Aj keď som nevedel prečo. Ticho. Čakal kým prehovorím.

,,Vidím Shayiru, jednu z veliteľov Vyvolených. V mojich víziách ju zabíjam. Nechávam ju trpieť. Znova a znova. Akoby som zabíjal seba. A potom mi hlava vybuchne v bolestiach. Zobudím sa. Alebo ostávam v sne, prežívajúc ho stále a stále dookola. Nemôžem vypnúť svoju myseľ, cítim sa akoby sa mi pomaly rozpadala. Nemôžem sa brániť.“

Prešiel si rukou po brade. Chvíľu ma pozoroval. Nateraz nebola bolesť tak ostrá. Začínal som si na ňu zvykať.

,,Potom je to tak, ako som si myslel. Tento meč,“ zdvihol kúsok kovu, pre mňa tak známy ,, raz jaj patril. Mám pravdu?“

Prikývol som. Dostal som ho, keď som utekal z mesta. Vtedy som navštívil jej vežu v naivnej nádeji, že som bol schopný presvedčiť ju, aby šla so mnou. Poznal som ju od útleho detstva. No stratil som ju v momente.

,,Potom je tu spôsob, ako vyjasniť tvoju myseľ.“

,,Povedz mi, čo mám urobiť.“

Vzal do ruky meč, presvedčil sa, že je dostatočne ostrý. Čepeľ ostro zažiarila.

,,Shayira dala kúsok svojej duše do tohto meča. Ako musí každý z veliteľov Vyvolených. Raz keď získaš všetky artefakty, budeš schopný pochopiť sile, ktorú si dostal.“

,,Nedajú mi ich.“

,,Potom im ich budeš musieť vziať. Závisí na tom tvoj život.“

Vstal som, bez slov som vzal meč. Nebol som prekvapený, že som vonku stretol Agnezku, no ignoroval som ju.

Vstúpil som do haly, kde prebiehali tréningy. Chcel som si precvičiť súboje s mečom. Malá skupina stála poblíž kamennej steny, keď som prišiel bližšie, pozreli na mňa. Jeden z nich predstúpil dopredu. Mortin.

,,Prišiel si aby som ťa ubil na smrť?“

Ruku som si pripravil na rukoväť meča. Pozoroval som ho približovať sa. Bol som napätý. Členovia skupiny odchádzali.

,,Zatrénujeme si?“

Pevne stisol pery, no usmial sa na mňa. Vytasil meč a prikrčil sa. Bol som pripravený bojovať. Moja hlava, moja myseľ boli sústredené. Mortin sa dlaňou dotkol hrude a zašepkal.

Meč mi vypadol z ruky ako som sa bol nútený dotknúť hlavy. Bolesť. Môj zrak bol zahmlený, ako keby som pozeral do slnka. Ohne. Spomienky. Videl som osobu. Horieť.

Vstal som a vzal meč, aj napriek bolesti. Zaťal som zuby. Mortin ma pozoroval. Keď chytil meč do oboch rúk, bolesť ustúpila.

Kým na mňa zaútočil, bol som pripravený ho zablokovať. Neponáhľal som sa. Počkal som na ďalší útok.

Môj meč silne zažiaril, ďalší útok bol namierený na moju hruď. Pokľakol som a sekol smerom k jeho kolenám. Vyhol sa mu. Vyskočil a dopadol na môj meč.

Prevalil som sa nabok, aby som sa vyhol úderu meča. Keď som sa postavil, Mortin sa ma takmer dotýkal. Uskakoval som dozadu, až kým som nenarazil na stenu. Zmätený z rozmerov miestnosti som sa takmer nestihol vyhnúť približujúcej sa čepeli. Mortinov meč narazil do kamennej steny. Na chvíľu ho to vyviedlo z rovnováhy.

Kopol som ho do brucha a schytil zápästie. Položil som nohu za jeho a prinútil ho tak padnúť na zem. Schytil som jeho meč a nemieril ho na hrdlo.

,,Znova porazený.“

Pokúsil sa ma kopnúť, no jeho snaha bola márna. Odhodil som jeho zbraň, vzal svoju a odišiel z haly.

,,Čoskoro sa stretneme, prisahám!“ zakričal za mnou.

,,Nemal si s ním bojobať.“

Sedel som na lavičke na čistinke, ako deň predtým. Agnezka na mňa udivene pozerala, keď som jej vyrozprával, čo sa stalo. Bola vystrašenejšia ako ja. Prechádzala sa hore a dole, dotýkajúc sa čohosi na vnútornej strane jej róby.

,,Musí to prestať.“

,,Čo?“

Cítil som, ako vo mne rastie hnev. Obetoval som všetko, aby som sa tu dostal. Môj život, môj zdravý rozum. O nič som nežiadal. Chcel som byť súčasťou odboja. Chcel som zničiť kráľov vplyv. Vyzeralo to, akoby sa nič v mojom živote neskončilo dobre.

,,Obaja sa pre Temnú vlnu dôležitý, nemôžte bojovať donekonečna.“

,,Ale môžeme.“

Vstal som. Nemal som náladu počúvať ďalšiu kázeň. O veciach ktoré som mal urobiť. Ale nikdy som nechcel. Nepokúsila sa ma zastaviť. Pozorovala ako pomaly vystupujem po schodisku.

Nemohol som si zvyknúť na vízie. Budil som sa v strede noci, spotený. Neočakával som, že to bude ten deň iné. Cítil som ich prichádzať. Neporiadok v mojej hlave. No zmenili sa. Ako keby sa mraky zrazu rozostúpili. Videl som jeho tvár. Usmieval sa na mňa. Čakal.

Videl som postavu. Horela. Ako predtým. Kričala. Utiekol som od neho. Alebo od nej. Počul som hlas. Šepot. Hovoril o srdci. O miestnostiach. Volal ma. Videl som Mortina smiať sa. Videl som horiacu osobu. Otáčala sa dookola. Ryšavé vlasy.

Zobudil som sa. Nebola to vízia. Bola to správa.

Utekal som, ako to najrýchlejšie šlo. Stretol som len pár stráži, no ani tie si ma nevšímali. Pred komnatou rituálov som zabočil doľava. Vedel som kam ísť. Správa ma viedla.

Prechádzal som tunelom hlbšie do srdca hory. Vzduch sa otepľoval každým krokom. Čím ďalej som šiel, tým ťažšie sa mi dýchalo. Začal som sa potiť. Tunel sa končil v podzemnej jaskyni. Úzke lávky viedli do stredu, cez rozžeravenú lávu. Celá miestnosť bola osvetlená oranžovou žiarou.

Vedel som kde bol. Pokračoval som po cestičke. Stál v strede plošiny. Čakal.

Po jeho ľavici visela osoba. Aj naprie žiare som rozoznal jej ryšavé vlasy. Agnezka.

,,Takže si prišiel. Veľmi dobre.“

,,Čo chceš?“

Usmial sa. Tak ako v mojom sne. Cítil som k nemu odpor. Neponáhľal sa. Agnezka mala ústa prekryté šatkou, no videl som, ako sa v jej očiach odráža strach.

,,Máš vo svojej hlave veci, o ktorých nevieš. Nechaj mi ukázať ti ich.“

Dotkol sa hrude. Bolesť prevzala kontrolu nad mojim telom. Nemohol som ovládať zmysly. Nepočul som Mortinov smiech. Nevidel som Agnezkin smiech. Necítil som svoju krv.

Celá moja existencia bola natlačená do kúska mysle. Obrazy. Moja budúcnosť. Môj neúspech.

Videl som Shayiru. Videl som jej komnatu. Videl som ako jej vlasmi povieva vánok. Hral sa s nimi. Pozerala sa von z okna. Mesto bolo v plameňoch. Stovky ozbrojencov sa pohybovali mestom. Za mestskými hradbami stáli stovky stanov. Mesto padlo.

Keď sa otočila k dverám, zbadal som Agnezku. Obe držali v rukách malý úlomok skla. Šepkali.

Vízia sa skončila rovnako rýchlo ako začala. Zhlboka som sa nadýchol.

,,Toto je budúcnosť, ktorú držíš vo svojej mysli. To je zbraň, ktorú sme hľadali. Ale ty ju nevidíš. Bol si slabý na to, aby si si ju vzal. Preto musíš umrieť.“

,,Som pripravený ťa zabiť, ako som mal už dávno.“

Vytasil som meč.

,,Obávam sa, že ťa budem musieť sklamať. Nie som ochotný s tebou bojovať. Ak sa rozhodneš správne, tak sa znova stretneme. Potom sa budem môcť pomstiť. Za môjho otca.“

,,Nepoznám tvojho otca.“

Otočil sa doprava a kráčal odo mňa. Zastavil sa, až keď bol dostatočne ďaleko od Agnezky.

,,Poznáš. Jeho meno bolo Ró. Bol si to ty, kto ho zabil.“

,,Si zbabelec! Ukončíme to hneď teraz.“

Moje slová ho pobavili. Strhol si z krku amulet a ukázal mi ho. Veľký zub, ozdobený malými rubínmi. Vo svojom strede niesol nápis. Runu.

Podobný zub som videl aj pred tým. Vedel som kde. Keď som sa postavil drakovi, videl som, že jeden z jeho zubov bol odštiepený. Muselo to byť on.

,,Tento amulet ochráni tvoj rozum. Môže vyjasniť tvoje sny.“

Do vzduchu nakreslil znamenie. Vedľa neho sa objavila čierna diera.

,,Dám ti čas. Môžeš si vybrať, či pomôžeš sebe, alebo jej.“

Ukázal na Agnezku, vznášajúcu sa nad lávou. Vedel som čo príde. Videl som to vo svojich víziách. Vedel som, aké bolo moje rozhodnutie.

Nechcel som, aby kvôli mne umrela. Znova zradiť. No nemal som inú možnosť. Pozrel som sa na ňu. Nebola pripravená umrieť. Ani ja som nebol pripravený vidieť ju umierať. No niekedy veci prídu a nedá sa im vyhnúť. Nechcel som žiť ako bezduchý stroskotanec.

Vrátil som meč späť do pošvy a zašepkal som, je mi to ľúto.

Rozbehol som sa, na miesto kde stál Mortin. Len sa usmieval. Za ním sa otvoril portál. Vstúpi doň skôr ako som naňho mohol dočiahnuť. Amulet pomaly skĺzaval do diery. Chytil som ho. Namiesto toho, aby som pocítil na dlani dotyk artefaktu, moja ruka ním len prešla.

Život okolo akoby sa zastavil. Oklamal ma. Skutočný amulet si vzal so sebou, kdekoľvek šiel. Tento bol len ilúzia.

A ja som si zvolil ilúziu namiesto ľudského života. Života človeka, ktorému na mne záležalo. Pozrel som na ňu. Kĺzala sa. Jej róba začala horieť. Ani šatka na jej ústach nedokázala udržať jej krik. Slzy sa vyparili skôr ako stihli stiecť po tvári. Vedel som, že akákoľvek snaha bude zbytočná. No aj napriek tomu, som sa k nej rozbehol.

Jej oblečenie horelo. Pokúšala sa zastaviť pád, no bola spútaná kúzlami.

Vzdialenosť. Videl som, ako sa chytilo lano ktoré je zväzovalo zápästie. Odrazil som sa z okraja plošiny.

Ovalilo ma teplo. Chytil som ju v strede letu. Dopadli sme na menšiu plošinu. Vyzliekol som si plášť a snažil sa uhasiť plamene na jej tele.

,,No tak! Nevzdávaj sa!“

Videl som ju. Bola v mojej budúcnosti. Nemohla umrieť. No ležala predo mnou. Bez života. Zradil som ju. Sklonil som hlavu k jej uchu. Zašepkal modlitbu.

Cítil som, ako sa mi trasú prsty. Cítil som čo je potrebné urobiť. Hlas v mojej mysli nepatril mne. Dračí hlas šepkal:

,,Máš moc ju zachrániť.“

Dotkol som sa jej srdca. Modré svetlo sa jej rozlialo po celom tele. Odstúpil som od nej. Jej telo vyletelo do vzduchu. Otáčalo sa. No stále bolo bezduché.

Otvorila ústa.

,,Bol si vybraný, Vyvolený. Si Asceloti. Ty si ten, ktorý mi daroval život.“

Padla na zem. Kľakol som si k nej. Jej srdce znova bilo. Vrátila sa späť z ríše mŕtvych.