Domček bol až po prvé poschodie zafúkaný snehom. Keď sme našli v snehu vchod, zistili sme, že v chate bol len človek, ktorý sa o ňu stará a namyslený malamut.

Iní ľudia tu neboli. Vraj preto, lebo Horská služba včera vyhlásila 4. lavínový stupeň. Ale tomu ja dobre nerozumiem... Malamut tu bol doma. Už dvanásť rokov. Dostatočne dôrazne mi oznámil, že chata je jeho. A tak teraz rozmýšľam, či sa ten malamut náhodou nevolal Štefánik, keďže to bola Štefánikova chata. Chcela som od neho získať rady na ďalšiu cestu, veď sa tu vyznal. A nielen tu, ale aj v okruhu 30 km. Rád sa túlal. Naposledy si preň musel chatár zájsť až do Jasnej, keď mu zatelefonovali, že pes je tam. Ale malamut mi rady už nedal, pretože moji šéfovci sa opäť vydali šliapať do kopca za chatou.

Keď sme vyšli až na vrchol, z ktorého trčal veľký kríž, šéfovci sa začali rozplývať nad tým, aký je odtiaľ krásny výhľad, ale ja som nevidela nič iné, ako také isté zasnežené kopce, po akých sme práve kráčali. Pán ich nazýval Vysoké Tatry a hruď sa mu pri tom nadvihovala od pýchy.

Pomaly sa zvečerievalo, keď sme dorazili k ďalšiemu kamennému domu.

Pani už nevládala, a tak ju zaujímalo najmä to, kde bude spať. Mňa to začalo tiež zaujímať, v momente, keď som započula prísny hlas chatára:

„Pes musí spať na chodbe!„

„Na chodbe jej bude zima, veď okná sú aj zvnútra načisto obalené ľadom...„ počula som namietnuť pána. A mal pravdu - na chodbe - samý ľadový cencúľ...

„V spoločnej nocľahárni je 14 postelí, tam spať nemôže!„ odporoval chatár.

Trochu sa vyznám v psej koketérii, a tak som chatárovi priateľsky oblízala ruku.

„Iba, ak by s tým súhlasili ostatní nocľažníci...„ dodal zmierlivo chatár.

Ostatní dvaja nocľažníci (lebo viac ich nebolo) zistili, že som celom milý pes a súhlasili s mojim pobytom. Tak som si po túre odpočinula v teple aj ja.

Na druhý deň sa počasie zhoršilo.

Viditeľnosť sa prudko znížila a nárazový vietor fúkal rýchlosťou väčšou, než akou moji kamaráti - chrty behajú dostihy.

Prižmurovala som oči ešte viac. Po hodine chôdze som mala oba boky pokryté ľadovým pancierom z nafúkaných kryštálikov snehu a skutočne som sa začala podobať na čínskeho chocholatého psa. Teda aspoň podľa toho, ako som chrániac sa pred vetrom, žmúrením zošikmovala oči až do aziatsky pôsobiacej vodorovnej čiarky.

Panička nevládala, pod chvíľou ju vietor zhodil na zem. A potom zrazu pán povedal, že si namiesto snežníc musí na topánky pripnúť mačky.

Tomu som teda vonkoncom nerozumela!

Nijaké mačky s nami nešli a už vôbec som netušila, ako by si ich pán pripol na topánky. A asi by som aj protestovala, ak by si pán chcel mačky pripnúť. Som predsa vzdelaný pes, poznám Chartu zvieracích práv a tá veru nijaké pripínanie mačiek nepovoľuje!

Ukázalo sa však, že to boli len akési stúpacie železá, ktoré mu mali uľahčiť chôdzu. Ja som si musela vystačiť so svojimi pazúrmi. A to vám poviem – namakala som sa!

Ale po 5 hodinách sme dorazili k ďalšej chate. Bola som celkom rada, pretože vietor mi nafúkal medzi srsť na bokoch sneh a my labradory predsa len nemáme taký kožuch ako severania s chladnými očami.

V chate bolo príjemne. Tak príjemne, že sa nám ďalší deň ani nechcelo pokračovať. Čakala nás však najdlhšia etapa z Ďurkovej na Donovaly. Po troch dňoch chôdze sme teda dorazili z Čertovice na Donovaly a ja vám poviem – celé to bola paráda! Nijaký dom vedľa domu ako v Bratislave. Nijaké smradľavé autá. Akurát som bola taká unavená, že ďalšie dva dni sa mi v Bratislave ani nechcelo vyjsť z domu.

Ale už teraz sa teším, aký ďalší výlet šéfovci vymyslia...