Dnes som netušil,
v pote tváre pridusil
hlas plný nádeje,
jak zvetrané záveje.
Nehuč človeče, nevyprávaj,
nerob zo seba debila!
Sako, gate si ponaprávaj,
Anča sa u mňa stavila.
„Čo? Anča? A čo chcela?
Mňa obísť to jej je hej!
O mne nič nevravela?“
- prosiac v tvári spotenej –
Ba veru hej, keď vravíš!
Vravela! A veľa. Že si teľa,
Vravela! A veľa. Že si teľa,
že ťa prekvapí – uvidíš!
Furt dokola vravela!
Furt dokola vravela!
„Prekvapí? A čím? To by som
chcel vidieť. Anča a romantika?“
- zrazu tvári sa jak Edison –
„Do šľaka! Kúpila mi medvedíka?“
Čo ja viem? Čo som Sibyla?
Čo ja viem, aký ti len prinesie?
Čo ja viem, či po obchodoch chodila?
– jej príchod mne pokoj prinesie –
„Nech už príde, bodaj ho!
Nech mám srdce na mieste.
Mám ísť k nej, či do svojho?
Nevysedím na mieste!“
Veďže zostaň, čo sa ondieš?
Kam sa pohneš v tomto daždi?
Bez dáždnika nenaondieš...
Mňa voľačo tuto dráždi!
„Ukáž, pomôžem ti! Otoč sa!
Kde ťa? Tu na chrbte?
Čo to tam máš, joj do frasa!“
– nic můj pane! Jen mne drbte! –
„Anča! Kurnik! Ty si tu?
Ani som ťa nevidel!
Máš čiapočku premoknutú!“
Poď! Dám ti čaju na prídel...
„Nejdem dnuká! Za tebou!
Už to ďalej nevydržím!
Musím už von s pravdou bledou...
Už to v sebe neudržím...“
„No tak, čo je? Hovor prosím...“
– díky za to poškriabanie –
„Nech tu tŕpnuť už nemusím...!“
– idem. Pre vás súkromie –
„Chcela som sa poďakovať,
za to všetko, čo mi dávaš.
Keď mám sa späť poobzerať...
Zabudla som niečo dávať...
Tu máš srdce moje celé!
Jediný dar pre teba!
Prijmi ho, kým je vrelé!
Ondieť sa nám netreba...!“
– „Neondejme sa a vezmime sa!“ –
Belo P. Kolenský
Komentáre