To by neboli Vianoce, keby sme zase neboli chorí. Aj tento rok... Nanešťastie, sople sa ťahali nielen že od nevidím do nevidím, ale aj naprieč časom. Liečili sme sa od začiatku decembra do konca januára... čiže, nekonečne dlho!...

Chcem vám napísať o tom, ako to môže vyzerať, keď má dieťa zväčšenú nosnú mandľu a tiež o tom, ako sa to dá liečiť a riešiť a tiež o tom, čo robiť, aby vás netrafil šľak...

Takže, sopeľ. Sopeľ človek pozná. Klasický sopeľ. Máme viacero druhov sopľov, že?.. Najhorší ale je sopeľ u dieťaťa, ktoré si nevie fúkať nos a sopeľ v rodine, kedy na vás muž huláka, že prečo ubližujete tomu úbohému tvorovi s tou odsávačkou a že veď  "ona už vie toľko fúkať" a podobné nezmysly...

Čiže sme prestali odsávať... Chyba, veľká chyba!

Malinká začala zle počuť. Nakláňala sa na jedno uško. Srdce zviera mne a aj môjmu mužovi, ochrancovi tejto planéty pred znečistením, zlými ľuďmi a neviem čím všetkým, odhodlaným urobiť všetko pre pacifizmus tohto sveta - svoju vlastnú ženu vynímajúc....

Ideme na ORL. Neschopný doktor povie, že všetko v pohode a vlastne sa nič nedeje. Mandľu ani nepozerá. Lepšia doktorka na Kramároch povie, že toto môže byť fakt nahovno, ak to podceníme. Dostaneme sprej na dlhodobé užívanie - menovite Nasonex - a začína sa boj, ktorý trvá asi 6 až 8 týždňov.

Každodenné nahrievanie soluxom, Nasonex, fenistilove kvapky, utieranie prachu a umývanie podlahy ako zmyslov zbavená, odstávanie, plače, plače, plače. Proste konečná.....

O nejaký čas - hrozne dlhý, až sa mi zdá, že nikdy nemal začiatok a koniec! - malinká sa prestane natáčať. Opäť dobre počuje. Mandľa je už len mierne zväčšená. Reaguje na akýkoľvek najmenší zvuk, srdce mi plesá. Ďakujem Pánu Bohu, modlím sa a plačem... Od radosti tentokrát.

A, ozaj, aby som nezabudla - meteostanica je základ, zvlhčovanie vzduchu mašinkami posiatymi do celého bytu... A prechádzky každý deň, aspoň na chvíľku, aj v nečase...Kyslík, základ života...

V máji nás čaká meranie sluchu. Už sa nebojím. Cítim, že je to okey.

Každopádne, sopeľ je nepriateľ. Úhlavný, krutý a drsný! Schováva sa, tvári sa, že nie je, ale je! Je! A je ho tam kopec, ale to odhalí až odsávačka a trochu každodenného násilia, na ktoré si musíte tak nejak zvyknúť.....

Ale stálo to za to. Potom už len operácia a tá zaberie vždy...

Teším sa, že to tak dopadlo. Dúfam v naozaj pozitívny výsledok v máji, aj keď všetko mi hovorí, že nie je čoho sa báť...

A ešte moja odpoveď na to, ako to zvládnuť tak, aby ste nemali chuť si to hodiť?.. 1. dobre si zorganizovať deň, resp. čo najlepšie ako sa dá /myslím teraz načasovanie všetkých liečebných metód/, 2. byť neúprosná a tvrdá, odsávame a striekame aj za cenu hádok a bojov - k tomu nám hromada čokolády pomáhaj...

Držím palce, ak prechádzate niečím podobným... S vervou do toho!!!