Ked som zlozila telefon, zacala mi byt zima. Sedela som v kancelarii a snazila sa nemysliet na to, ze otec je na intenzivke a je mu zle.

Bola mi zima, triaslo ma a nedokazala som sa sustredit.

"River, otec je na tom zle" rezonovalo mi stale v hlave a cudovala som sa, ze som tak chladna.

Otec sa opil, spadol zo schodov rovno na hlavu ... v bezvedomi ho odviezla sanitka a hned na to volali bratovi. No a potom volal brat mne.

Akotak som to v robote do deviatej zvladla, napisala som sms-ku Rybarovi, ze sa bezpodmienecne musime ist vozit, lebo vybuchnem ...

Vozili sme sa po okoli a ja som vysvetlovala tichym hlasom co sa stalo. Takym tichym ako som mu na zaciatku roka hovorila o Polomke a o tom kto tam umrel ... o tom ako mi v tom obdobi umrela aj teta, alebo o tom ako mi zdochla Džesinka ... Len stale mi chybal ten pocit, ze mi je otca luto. Jedine co som mala v hlave bolo to, ze musim za nim ist a povedat mu, ze mu vsetko odpustam. Aby o tom vedel, keby naozaj nieco hrozilo...keby sa nieco stalo.

Otec ma v hlave zrazeninu a hrozi, ze bude mat poskodeny mozog.

Nie je prvykrat co takto spadol, dokonca sa parkrat pokusil o sebevrazdu ... dost pokusa ...

Len nikdy nebol na tom takto zle ...

Cakala som pri pisani na ten pocit, ze mi je ho luto ... stale neprisiel.