Mama nám vždy hovorí, že sme ako rodinka potkanov. Aj keď to znie trochu absurdne, v tomto zvláštnom prirovnaní je aj veľa pravdy.

 Každé ráno, v ten istý čas sa rozpŕchneme ako strely, vždy po tej istej ceste. Celý deň sa nevidíme, a keď sa podvečer unavení a vystresovaní konečne stretneme v našom rodinnom hniezde, prichádza neľútostný nával informácií o tom, čo sme celý deň robili.

Avšak nikto druhého vlastne nepočúva, pretože ho trápia problémy, ktoré musí vyriešiť už na druhý deň.

- Mami, a hovorila som ti už, že som dnes dostala jednotku z fyziky? No zajtra ma ešte čaká písomka z chémie, ale...

- Áno, moja, už si hovorila, dobrú chuť!

- Tak potom po večeri neseď pri počítači, ale sa uč!

- Keby ste ma nechali dohovoriť, vedel by si, že to mám v pláne, ocko.

- Neodvrávaj, jedz!

- Aj tebe dobrú chuť, ocko!

- Nehádajte sa, radšej mi poraďte, čo mám uvariť na zajtra.

Skoro jednohlasne vyhlásime, že nič. Hoci sa to často nestáva, že sa s otcom v niečom zhodneme.

Poberiem sa do svojej izby, odkiaľ počujem tlmené hlasy, ako mama nerozhodne presviedča otca, o tom, že by predsa rada pripravila na zajtra francúzske zemiaky.

 - Mne je to úúúúplne jedno! Zjem všetko čo navaríš, neviem prečo z toho robíš takú vedu. Radšej si oddýchni. Aj ja si ľahnem pred telku.

Prichádza nepríjemný moment večera, keď každý člen rodiny je zalezený v inom kúte domu. Nie práve najidylickejšie chvíle preruší mamin zvonivý hlas:

-Prosíte si čaj?

Prikrčím plecom:

-   Iste... keď si sa už opýtala...

            V skutočnosti však polemizujem, nad tým, čo si zajtra oblečiem, ako zariadim svetový mier, a nad podobnými závažnými záležitosťami. Preto si ani neuvedomujem, že o pár minút sedím pred telkou v kruhu svojej rodiny, chlipkám svoj vychladnutý čaj a pozerám nejakú brazílsku telenovelu, v ktorej každý plače. Pozviecham sa zo svojho kresla a namierim si to k skrinke so sladkosťami. Vyberiem si jednu tabuľku čokolády, ktorú si rozdelíme na tri rovnaké kúsky.

Keď sme si pochutnali, s kľudným svedomím sa vyvalíme v kresle ako Garfield. Nech žije správna životospráva!

             Mala by som dúfať, že zajtrajšok bude iný? Pravda je, že nehrozí. Len ak naše idylické všedné dni nespestrí rodinná návšteva mojej sesternice v sprievode svojich detí, ktoré za pár minút dokážu zruinovať moju izbu, dokonca celý dom, ako hurikán.

            I keď má každý človek svoj osud vo vlastných rukách a teoreticky zariaďujeme svoj život podľa vlastných predstáv, žiaľ nie je ľahké sa vytrhnúť z kolotoča všedných dní. Situácia je totiž taká, že ten večerný čaj, a čokoláda znamenajú pre nás veľa a ťažko by sme si vedeli bez tohto spoločného večerného programu predstaviť svoj život.

 

Alebo je to len môj názor?