Myslím, že každý z nás aspoň raz v živote počul vetu ako: ,,Nevadí, že ti toto nejde. Určite máš talent na niečo iné...“ Niekto si možno povie, že je to klasické klišé, ktoré hovoria učiteľky na ZUŠ-ke tým, ktorí podľa nich postrádajú toho mocného ducha menom talent. Bez ohľadu na podobné milosrdné lži som presvedčená o tom, že talent ako určitá esencia nášho ducha a bytosti, prebýva v každom z nás. Má osobitý a nezameniteľný charakter a jeho výstupy majú jedinečnú formu. A nejde len o ťahy štetca na plátne, pohyby tela či prekonané limity.

 
Talent nemusí byť (a často ani nie je) ovenčený slávou či uznaním. Prebýva a prejavuje sa v medziach nás, našej rodiny, priateľov, komunity. A preto každý z nás musí občas pocítiť jeho tiahu. Niektorých táto tiaha priviedla na a za brehy smrti, iným pokazila vzťahy. A ďalším možno len pokazila deň. Jedno je ale isté- platíme za všetko a cena za talent sa nám možno občas zdá neúnosná. Niekedy je ako prekliatie v nás, pre ktoré nedokážeme v noci spať a cez deň zhlboka dýchať. A popritom paradoxne neustále prispieva k našej jedinečnosti a ľudskej kráse, je zdrojom radosti a uspokojenia. Kde je teda tá hranica, ktorá mení talent na prekliatie?