„Tak , vážení , zavolal som si Vás, aby sme si objasnili ďalšie mesiace v našej firme, ktorá teraz nie dobre vynáša.“ Začal GR . Obočie stiahnuté, na čele dve kolmé vrásky a zvodné ústa bez úsmevu.

„Päť oddelení, ktoré tu zastupujete, nemá pokrytú výrobnú náplň, rovnaké zisky a o nepodarkoch nebudem ani hovoriť.“ Hovoril a medzitým nervózne otváral a zatváral pero.

„Vaše platy budú prerozdelené. Už nebudete mať sumu, ktorá by Vám prináležala podľa tarify, ale 50 %  bude základ a ostatok sa bude odvíjať od Vašej šikovnosti.“ Bolo počuť šúchavé pohyby po stoličkách.

„Myslím, že to nie je dobre prerozdelené. Prečo sa to má týkať všetkých?“ hútala pani Osobitá. „Veď moje oddelenie má náplň, zahraničných zákazníkov, má mesačne nie malé zisky. Aj keď je pravda, že má i 2.7 % zmetkovitosť. Už ste ma,  pán generálny, ukrátili tým, že mám 2/3 plat oproti mojim mužským kolegom a teraz mám znovu ja doplatiť na tie oddelenia, ktoré nemajú čo vyrábať?“ Rázne dávala najavo svoju nespokojnosť.

„Pani Osobitá, veď to vás nemusí trápiť. Budete mať 50% a na konci mesiaca ďalších 50% k tomu. Pravda, ak nenastanú nejaké nepredvídavé okolnosti.“ Usmial sa GR a svojím šarmom chcel zapôsobiť na jedinú ženu.

„Veď práve o tie „nepredvídavé“ okolnosti, ako im vy hovoríte, ide. Maschinenarbeiteri chodia  do práce len na 60% a vy chcete, aby sme my podávali 100% výkony, so 100% odvedenou prácou a 100% ziskami.“ Nedala sa zmiasť pani Osobitá úsmevom GR. Chcem mať  80% základ a 20% pohyblivej čiastky.“

„No to nepôjde, pani Osobitá. Hádam nechcete mať plat, ako majú živitelia rodiny.“ Výsmešne dal najavo pán GR.  Teraz sa usmiala i pani Osobitá: „Pán generálny, keď robím chlapskú robotu, chcem mať i chlapský plat! Veď ani kuchár nie je odmeňovaný ako žena! Nesvedčia o tom zisky z mojej práce?“

„Pani Osobitá, ja skrz vás výnimku v systéme robiť nebudem!“ Zmenil polohu, zahľadel sa prvýkrát priamo na pani Osobitú. Jeho modré oči vyžarovali teplotu Grónska.

„V tom prípade nepodpíšem tarifnú zmluvu.“ Aj ona sa zahľadela generálnemu do očí. V miestnosti bolo úplné ticho. Ustal i šum ostatných 4 chlapov. Vyčkávali, čo povie GR. Ten znovu otváral a zatváral pero, hľadel do stola, akoby z neho mal vyčítať odpoveď. Chmúril sa viac , ako na začiatku.

„Pani Osobitá, v tom prípade sa budeme musieť rozlúčiť. Prepustím Vás.“ Nedíval sa na Osobitú, ani jeho hlas neznel odhodlane. Skôr si povzdychol. Lenže pani Osobitá vedela, že reči nikdy neboli mlátením prázdnej slamy.

„Tak sa rozlúčime, pán generálny.“ Znovu bolo počuť obtieranie látky o stoličky. Generálny vyskočil:

„To nemyslíte vážne. Prepustil som za posledné 3 mesiace 178 ľudí. Výrobné oddelenia už nemajú kapacity na viac, aby som Vás mal kým nahradiť!“ Jedoval sa a zvyšoval hlas.

„Pán generálny. O to práve ide. Pridelili ste mi prácu ďalšieho človeka, moja pracovná doba je dennodenne viac ako 8 hodinová, nediferencovali ste odmeňovanie a vy chcete, aby som pristúpila na Vaše podmienky. Prepáčte, ale vydierať sa nedám! Viem, kto som! Viem, čo dokážem a viem, koľko som urobila pre vašu firmu, pán generálny. Vy pre mňa výnimku robiť nebudete a ja nie som ochotná, za takýchto podmienok,  pre akciovku ďalej pracovať.“ Pani Osobitá bola napätá, ale navonok nedala poznať, že jej za oddelením predsa len po 10 rokoch smutno bude.

„Nechávate ma v štichu. Kto vás teraz narýchlo nahradí? Myslíte si, že ma budete vydierať. Sklamali ste ma. Myslel som , že ste rozumná, a že keď je takáto situácia, vyberať si nebudete.“

„Každý je nahraditeľný. Raz lepšou náhradou, raz horšou. Vy ste rozhodol. Ja som s vami nevybabrala a so sebou vybabrať tiež nedám!“

A tak na druhý deň ráno si pani Osobitá išla vybavovať odchod. Presne na deň – 10 rokov robila pre spoločnosť. Prácu, ktorú milovala, ktorej rozumela. Bolo jej ľúto, že musí odísť, lebo nemala ani šajnu, čo bude ďalej. Slza jej vypadla, keď sa lúčila so svojimi ovečkami, ale nebolo jej ľúto, že opúšťa akciovku. Väčšina bola prekvapená, lebo nikto nečakal, že sa niekto vzoprie podmienkam GR. Bola sa i rozlúčiť s GR. Váhala, o tomto kroku, ale veľmi nerada za sebou v hneve, zabuchovala dvere.

A osud stál pri nej. Po týždni už pracovala v inej spoločnosti.