Pomaly ale iste sa (... zas raz...) začínam dostáwať do stawu intenzíwneho premýšľania. Už som filozofowala nad wšeličím, ale po naozaj depresíwnom sne o mojej samowražde sa na pár dní stala hlawným objektom mojich úwah - smrť.

Wčera som w telke náhodou prepla na nejaký film kde práwe dáwali wäzňowi trest smrti injekciou a nedokázala som pochopiť, ako môže niekto rozhodowať o tom, či žiwot niekoho druhého bude pokračowať, alebo skončí. Wiem, že niektorí ľudia robi príšerné weci, ale prečo zákon dowoľuje byť rownakými ako sú oni? Je to síce možno jediná cesta ako zaručiť, že už nikomu neublížia, ale skúste si predstawiť, čo slowo smrť znamená. Žiadny zajtrajšok. Čaká nás nebo, peklo, reinkarnácia, alebo jednoducho nič? Pohľad na toho pomaly, aj keď iba akože umierajúceho čloweka mi wohnal zopár slzičiek do očí. Ukončili jeho žiwot iba tak, akoby to bolo niečo, čo sa dá wrátiť. Akoby to bolo úplne normálne wziať niekomu jedinú wec čo dostáwa iba raz, wzali mu možno jedinú šancu žiť...

...a takto by som mohla pokračowť asi do nekonečna, tak to radšej stopnem kým sa weľmi nerozpíšem. Je naozaj deprimujúce rozmýšľať nad smrťou, ale nerozumiem ako niekto môže mať to swedomie zabiť druhého čloweka...

...ale asi rozmýšľam až príliš...