Ľúb ma!
Ľúb ma tak veľmi ako len ty vieš. Ľúb ma takú aká som. Ľúb ma takú, akú ma chceš mať. Proste ma ľúb. V noci, cez deň, v lete, v zime, v zlom i dobrom, v lese i meste, do smrti alebo rovno večne.
Možno som naozaj ja tá hlúpa, možno si fakt nezaslúžim lásku. A možno príliš často používam "možno" a nad všetkým príliš uvažujem. Ale donúť ma nemyslieť. Tými perami, tými rukami, tými slovami, tým p... tebou.
Včera v noci, utiekli sme s K. do parku na jednu cigu. Obyčajne nefajčím, nefajčí ani ona, ale dnes to bolo iné. Tajomno sa dalo krájať. Ľahli sme si na trávnik o pol jednej v noci a tisli sa k sebe vyfukujúc čarovný dym slobody. U mňa tá sloboda chcela byť natoľko slobodná, že už nechcela byť ani so mnou. Asi sa to so mnou fakt nedá vydržať, alebo už naozaj neviem. Priateľov od seba odháňam kilometrovou palicou, až na ňu. Ona, moja milovaná, ktorej poviem všetko. A predsa len sedím teraz za počítačom a svoje scvrknuté srdce vylievam sem, na internet. Trošku hlúpe, viem.
Ale vráťme sa k tej noci. Bola zima, nočná rosa dávno chladila trávu, a teraz i naše chrbty, dávno hladila listy stromov. My sme si ležali, pozerali na hviezdy a viedli siahodlhé debaty o ľudskej existencií, o tom ako nám na svete je tesno. "AHA! Padá hviezda." šepkala som s pohľadom upretým na oblohu. "Niečo si praj." šepla zase K. *Nech ma ľúbi* nie, to je príliš sebecké, príliš nerealistické. Príliš dobre na mňa. Na taký odpad, stoku alebo nazvite si ma ako chcete. Tak teda... *Nech je šťastný* Ty krava, ale bez teba? S tým, že ty budeš zatiaľ doma ako chudera rumázgať každý večer do poštáru? Mozog mi išiel na plné obrátky, ubehlo snáď desať hluchých minút, keď K. trpezlivo čakala. Niečo nesebecké, ale zase ani nie úplne nesebecké, niečo akurát. *Buď šťastný a ľúb ma.* Tak! To je ono. Nebesá toto si prosím. Neskutočne. A keď sa mi to nesplní, tak nech je prosím aspoň šťastný. Nebesá! Mám to sľúbené? Dlžíte mi to! Chránim ozón, chránim prírodu, ktorú ty milujete Nebesá moje. Tak chráň aj ty to, čo milujem ja. Ďakujem.
Celý tento príhovor som spečatila ešte jednou cigou. Trošku ma zasvrbelo svedomie, lebo toto zarytá ekologička nerobí. Čo už, každý robí chyby. Teda aspoň tak sa hovorí..
Ľúb ma tak veľmi ako len ty vieš. Ľúb ma takú aká som. Ľúb ma takú, akú ma chceš mať. Proste ma ľúb. V noci, cez deň, v lete, v zime, v zlom i dobrom, v lese i meste, do smrti alebo rovno večne.
Možno som naozaj ja tá hlúpa, možno si fakt nezaslúžim lásku. A možno príliš často používam "možno" a nad všetkým príliš uvažujem. Ale donúť ma nemyslieť. Tými perami, tými rukami, tými slovami, tým p... tebou.
Včera v noci, utiekli sme s K. do parku na jednu cigu. Obyčajne nefajčím, nefajčí ani ona, ale dnes to bolo iné. Tajomno sa dalo krájať. Ľahli sme si na trávnik o pol jednej v noci a tisli sa k sebe vyfukujúc čarovný dym slobody. U mňa tá sloboda chcela byť natoľko slobodná, že už nechcela byť ani so mnou. Asi sa to so mnou fakt nedá vydržať, alebo už naozaj neviem. Priateľov od seba odháňam kilometrovou palicou, až na ňu. Ona, moja milovaná, ktorej poviem všetko. A predsa len sedím teraz za počítačom a svoje scvrknuté srdce vylievam sem, na internet. Trošku hlúpe, viem.
Ale vráťme sa k tej noci. Bola zima, nočná rosa dávno chladila trávu, a teraz i naše chrbty, dávno hladila listy stromov. My sme si ležali, pozerali na hviezdy a viedli siahodlhé debaty o ľudskej existencií, o tom ako nám na svete je tesno. "AHA! Padá hviezda." šepkala som s pohľadom upretým na oblohu. "Niečo si praj." šepla zase K. *Nech ma ľúbi* nie, to je príliš sebecké, príliš nerealistické. Príliš dobre na mňa. Na taký odpad, stoku alebo nazvite si ma ako chcete. Tak teda... *Nech je šťastný* Ty krava, ale bez teba? S tým, že ty budeš zatiaľ doma ako chudera rumázgať každý večer do poštáru? Mozog mi išiel na plné obrátky, ubehlo snáď desať hluchých minút, keď K. trpezlivo čakala. Niečo nesebecké, ale zase ani nie úplne nesebecké, niečo akurát. *Buď šťastný a ľúb ma.* Tak! To je ono. Nebesá toto si prosím. Neskutočne. A keď sa mi to nesplní, tak nech je prosím aspoň šťastný. Nebesá! Mám to sľúbené? Dlžíte mi to! Chránim ozón, chránim prírodu, ktorú ty milujete Nebesá moje. Tak chráň aj ty to, čo milujem ja. Ďakujem.
Celý tento príhovor som spečatila ešte jednou cigou. Trošku ma zasvrbelo svedomie, lebo toto zarytá ekologička nerobí. Čo už, každý robí chyby. Teda aspoň tak sa hovorí..
Komentáre
Moc se mi to líbí.
Aký odpad
aj ja mám rada niektoré extrémy, ale ty si Expert na extrémy
Tiež sa ti objavuje čaro modlitby ?
Modlitba JE čarovná
tak
Kto už by
Nebesá sú svedkom
Krása