Prepáč.  Ospravedlňujem sa. Je mi to ľúto. Mrzí ma to. Nízkopodlažné naučené výkriky alebo vysokopodlažné hĺbkové sondy nášich citov? Klišé alebo spontánna snaha o nápravu?

Už samotná existencia v sebe predpokladá chyby, omyly, nedorozumenia, odchýlky, problémy. Preto je slovíčko prepáč  nevyhnutnou súčasťou našej slovnej výbavy.  Nevyhnutnou a častou, malo by sa však niesť v duchu úprimnej a triezvej snahy o zlepšenie. Nevidím kameň úrazu v tom,  že sa pričasto ospravedlňujeme, vidím problém v prvopočiatkoch, resp. motívoch ospravedlnenia. Vidím problém tam, kde to smrdí prospechárstvom, vypočítavosťou a akýmsi obligátnym čínom – „Musím zo seba vytlačiť prepáč, musím, i keď nechcem, pretože . .  . .“ Omyl, ak ho musíš povedať a nie je v tom zahrnutý aj aspekt chcem, stávaš sa otrokom vlastných ospravedlnení. A ak ho chceš vysloviť len preto, lebo to prekrásne „rozmasturbuje“ tvoje ego tým, že napr. dotyčného/dotyčnú nestratíš, si síce na určitú dobu KING, ale po čase zostaneš iba ty a tvoje impotentné prepáč s prstom v nose.

Mám dojem, že slovo prepáč sa dnes stáva prostitútkou medzi slovami. Žiaľ, nemá hodnotu a je ľahké. Česť výnimkám a ženám, ktoré sa z mnohých iných dôvodov dostali na ulicu a ktorým je nutné pomôcť, nie ich niekde na nejakom pofidérnom blogu pofidérne porovnávať. No nenapadlo mi nič trefnejšie.  Naša spoločnosť sa stáva hračkou v područí kultu ospravedlnení. Prepáč, že som sa ti včera nepozdravil, že som ti nenechal prepitné. Prepáč, že som, že ešte budem. Prepáč, prepáč, prepáč. Rozmnožená to „čarovná“ formulka podobne ako kŕčovité zmýšľanie, podobne ako potkany v stredoveku tak slastne roznášajúce mor. Na každom rohu sa ukrýva sebavedomé a egoisticko - utilitaristicky poňaté prepáč, na každom rohu sa tvári ako uplakaná, zronená a ubolená Anička, ktorá práve padla z bicykla a potrebuje pofúkať kolienko, čo má už dávno umelé. Na každom kroku sa na nás valí apokalypsa zvaná prepáč. Na každom kroku niekto „srdcervúco“ vysvetľuje, citovo tlačí a používa to slovíčko len, aby dosiahol to, čo je jeho sebastrednému vnímaniu po vôli.

Ešte jeden zhubný aspekt vidím v používaní týchto slov. Ja to vyslovím so všetkým tým divadelným precítením, avšak očakávam, že to aj druhá strana urobí a to v dohľadnej dobe, resp. čo najskôr, ak nie hneď a úprimne!!Smiešne, ale reálne a časté. Niečo za niečo, ja dávam, ale iba ak budem niečo brať a samozrejme to niečo bude viac. Urobím to, čo chceš, ospravedlním sa, no vo vnútri kalkulujem či sa mi to oplatí - koľko získam, nahrabem si dostatočne? Pýtam sa svojho ekonomického ja ako zdierajúci podnikateľ svojich novodobých otrokov.

Riešenie je. Vidím ho v úplnej likvidácii globálnej povahy ľudstva. Vidím ho v deštrukcii, v ukončení existencie súčasného charakteru druhu homo sapiens sapiens. Možno by sme sa mali zamyslieť a venovať svoj orgán menom povaha na vedecké účely vyššej existencii. Ufológovia pod vyššou existenciou vidia „zelených“, kresťania či iné náboženstvá bohov , „manažéri“ jednotlivých siekt a kultov seba. Mne je vcelku jedno, kto tú vedeckú analýzu vykoná, len nech ju už vykoná a zbaví nás semena tejto povahy jeho amputáciou! Radšej sa pokúsme dýchať bez povahy ako s povahou, ktorá je kurvou na križovatke bez svetiel. A takto si tu žijeme . . . .