Zhrnutie
Kvoli pritomnym, ktori necitali predchadzajucu cast, to tu v skratke (na zaciatku kazdeho dalsieho prispevku) zhrniem.
Ostatni mozu toto kludne preskocit.
Pisem o Manchestri, meste vo Velkej Britanii, v ktorom mam momentalne taku malu zastavku v zivote. Pisem o zvykoch a zvyklostiach tunajsich ludi, ktore ma neskutocne prekvapili a niekedy aj pobavili. Pisal som o tom, ako som z letiska na Sliaci vystartoval priamo na letisko do Prahy, preckal styri hodiny v spolocnosti mojej novej kamosky Adky a pobral sa do Anglicka. Tam som po prilete zistil nie len to, ze ma na letisku nikto necaka, ale aj to, ze nikto vobec nevie, kde mam vlastne pracovat, spat, jest... Ostal som sam a po utrapach na informaciach som prebdel noc na letisku. Napokon som sa na informacie vybral znovu...

(ulica v Manchestri - bez suvislosti s momentalnym textom :-)

Garfunkel’s
Na informaciach som sa po kratkom dialogu s jednou velmi milou slecnou konecne dozvedel (aj to len nahodou) lokaciu kam sa vydat. Bolo to priamo na letisku, ale (to som zistil az neskor) akokolvek som si nadaval, ze som tam nesiel vcera, bolo to bezpredmetne. Nestihol by som to do zaverecnej.
Po 45 minutach hladania mojej destinacie medzi odletovymi prepazkami a obchodmi som sa konecne dostal na miesto. Aspon som si myslel, ze tam budem pracovat.
Privital ma jeden taliansky vypadajuci chlapik, napohlad pohodak. Posadil som sa a ani po takmer dni nejedenia som sa nedokazal prinutit, aby som mu na otazku (polozenu 4x) ci chcem nieco jest, odpovedal ano. Normalne ma nutil, ze je to na ucet podniku a tak. Mojmu zaludku to bolo zjavne jedno.
Uz z nazvu odstavca asi vyplyva, ze som sa dostal do restauracie zvanej Garfunkel’s.

Moja prva kolegyna
Druhy clovek, ktoreho som spoznal, bola Merle - moja prva kolegyna z Estonska. Ten typ isto kazdy dobre pozna - blond vlasy, dlhe nohy, skvela postava. Ale nie jedna z tych barbin, ktore chodia po uliciach len ked im za to niekto zaplati. Bolo z nej citit nieco ludske, co sa ani neda slovami moc popisat. Teraz ma takmer 30 a prave vcera som bol u nej na pokeci (ano, dokazem este aj realne kecat s ludmi :-). Je to velmi mile ziena.

Prekvapenie
Po par desiatkach minut tam prisla nejaka zenska. No, este predtym tam bola Sandy - arabsky ladena manazerka baru, do ktoreho som mal ist pracovat. Sandy vybavila papiere a spol. Ta zenska, co tam medzitym prisla, bola moja buduca (to som vtedy este nevedel) manazerka. Asi najvacsia manazerska bestia, aku som vo svojom zivote spoznal... ale ma aj svetle stranky.
To bol prvy clovek, ktoremu som konstantne nerozumel takmer ani slovo. 4x (zasa - magicke cislo :-) sa ma musela opytat, ci som jedol. Na treti krat sa to opytala o nieco primitivnejsie (nieze by som nerozumel gramatike, ale akcent je tu naozaj "naaaadhernyyy") a ked to zopakovala, tak som to konecne pochopil.
Tak ci tak som nejedol az do vecera tohto "prveho" dna...

(taxik bol odfoteny v pohybe! a zo zastavky :-)

"Ubytovanie"
Do uvodzoviek som dal tento termin preto, lebo sme ziadne ubytovanie vybavene nemali. Sli sme byvat do rozostavaneho (resp. rozrekonstruovaneho) domu stryka mojej Duty Manager-ky, najskaredsej zenskej, aku som kedy videl. Tam sme to mali sice zadarmo, ale citil som sa ako na vojne (na ktorej som nikdy nebol :-). Nepohodlne, neutulne, rozostavane, skoro rano budicek a zvitanie s novymi navstevnikmi.
Pred tymto ubytovanim sme sa ale este pol dna vozili po Manchestri (po oblastiach, ktore este dodnes neviem, kde su!). Hladali sme ubytko. Nepomohli noviny ani nic podobne. Keby sme sa po tom odpornom meste vozili este trochu dlhsie, prisaham, ze by som zaspal a zo sefkynho auta by ma museli tahat :-)
Takze som mal par hodin na vyspatie. Potom prisli moje dalsie nadejne kolegyne.
Bohuzial, boli to Polky...

To be continued...

Predchadzajuce casti:
1. Living in Manchester - cast 1.