Pokiaľ som Vás správne pochopil, tak Vás znepokojuje rozkol medzi vierou a vedou. Nemyslím si, že taký rozkol existuje. Môže existovať rozkol medzi veriacimi a vedcami, ale to je asi tak všetko.

Mnoho ľudí si myslí, že veda vyvracia náboženské tvrdenia. To je ale hlboký omyl. Veda posudzuje len a len vlastné tvrdenia. Bolo už veľa ráz povedané, že úlohou vedy je formulovať overiteľné hypotézy. Je jasné, že viera, náboženstvo má úplne iný rozmer. Aj keď ja som hlboko neveriaci ateista, dovolím si tu formulovať svoju domnienku, že úlohou viery je umožniť človeku, aby si vytvoril svoj vzťah k vlastnému súcnu. Považujem to za veľkú silu viery, je to teda niečo, čo veda pravdepodobne nikdy nedokáže. Viera môže používať poznatky vedy k formulovaniu svojho obsahu a veda môže náboženské predstavy využiť k tvorbe svojich hypotéz. Ale to je podľa mojej mienky všetko, čo sa týka vzťahu viery a vedy.

Viera a veda majú niečo spoločné - človeka. Človeka s jeho základným problémom vzťahu k vlastnej realite. Od pradávna náš druh dáko odrážal realitu a to len a len preto, že je jednak jej súčasťou, ale zároveň je aj akoby mimo nej tým, že ju formuluje, že vytvára okrem samotnej skutočnosti ešte aj jej modely. Modely nikdy nie sú realitou, preto ich môže byť toľko, zatiaľčo realita je iba jedna. Preto aj riešenia tejto človečej dichotómie sú viaceré, napríklad veda a viera. Alebo meditácia. Alebo...., alebo.

Veda je čisto európsky kultúrny vynález. Vznikla vzájomným pôsobením gréckej antickej filozofie, židovského náboženstva a barbarského mysticizmu vo veľmi dôležitom období európskych dejín - v stredoveku. Je priamym dôsledkom židovského monoteizmu (pretaveného do kresťanstva a islámu), kde celý svet treba odvodiť z jednej jedinej príčiny - všemohúceho Boha. To je veľký rozdiel oproti polyteizmu, kde každému následku môžeme prideliť ako príčinu iného Boha. Monoteizmus nás núti k predstave, že celá rozmanitosť sveta je veľmi zložitou cestou z jedného bodu. Kto niekedy čítal kabbalistické texty vie, že Židia už oddávna založili základy modernej vedy. Museli sa napríklad vyrovnať s faktom, že Boh nejako stvoril všetko. A oni skúmali ako.

Kresťanstvo dodalo pre rozvoj vedeckého myslenia veľmi dôležitý aspekt neustálym riešením otázky: akej podstaty bol Joshua - božskej, alebo ľudskej? Nejednoznačnosť evanjélií nútila teológov k neustálemu spochybňovaniu kresťanských učení a do popredia sa dostávala otázka metódy poznávania. Nie náhodou jedna z najdôležitejších maxím poznania pochádza od stredovekého teológa, františkána Williama z Occamu, známa ako Occamova britva: nerozmnožuj súcna viac, ako je nutné, inými slovami: z rôznych tvrdení o nejakom jave, alebo z viacerých rôznych teórii je tá lepšia, ktorá vychádza z menej predpokladov.

Toto neustále skúmanie sveta v spojitosti s neustálym skúmaním metód, ktorými ten svet skúmame viedlo nutne ku vzniku vedy, ako systému skúmania sveta s negatívnou spätnou väzbou - konfrontovaním výsledku skúmania so svetom samým. Veda je systém poznávania, ktorý je založený na neustálom spochybňovaní vlastných výsledkov. Toto vede umožňuje z množiny možných riešení vybrať tie najpravdepodobnejšie. To najpravdepodobnejšie by som rád ešte raz zdôraznil a podčiarkol, pretože mnoho vedcov a fanatických prívržencov vedy si myslí, že veda vyjadruje pravdu o bytí. Nie, nie je to tak, veda vyjadruje iba pravdepodobnú pravdu o bytí.

Ale hlavne takú pravdu, ktorá sa dá spochybňovať. A to je rozdiel od viery, ktorej predpoklady sú nespochybniteľné. Niekedy v 15-tom storočí sa dovtedy jedný systém vzťahu jedinca k svojmu bytiu začal štiepiť na vzťah vnútorný (vieru) a vzťah vonkajší (vedu). Veda je neosobný stroj na poznávanie, kdežto viera je veľmi osobný, vnútorný vzťah. Veda vo svojom súkolí melie osudy státisov vedcov bez ohľadu na ich ľudské túžby, kdežto viera priamo z ľudských túžob vyviera a po vytrisknutí do sveta sa k nim zasa vracia.

Toľko teda môj názor na to, či "Možno si raz boxer s huslistom porozumejú".

Teraz by som rád niečo k Vašim pokusom o konkrétne porozumenie huslistu a boxéra. Ak som Vás správne pochopil, hľadáte paralely v náboženských textoch a súčasných vedeckých tvrdeniach. Napríklad Vaša predstava o myšlienke prvotného hriechu, ako straty "zvierackosti" má podľa mňa niečo do seba. Naozaj - zvieratá (teda prevažná väčšina druhov) jednoducho sú a nerobia si z toho problém. Človek tým, že sa v ňom vyvinulo vedomie akoby naozaj stratil jednotu so sebou samým, ako píšete. Potiaľ by bola paralela v poriadku a náboženský text zrejme odráža skutočný proces, ktorý aj dnešná veda podobne formuluje. Rozdiely sú však dva:

• jednak podľa súčasných poznatkov evolučnej biológie a rôznych kognitívnych vied, sa vedomie vynáralo postupne (vrelo doporučujem vynikajúcu knihu od evolučného a kognitívneho mysliteľa Daniela Denneta "Druhy myslí"), teda nie jednorázovým aktom, alebo jednou genetickou zmenou,
• a potom rôzne formy vedomia má veľa zvierat, hlavne cicavcov, pretože vedomie nie je (ako si zrejme myslíte) nástrojom na prežitie jedinca, ale je nástrojom na prežitie druhu. Sebecké gény sa ľahšie rozmnožujú v sociálne kooperujúcich populáciách ako v osamelých jedincoch. Naše vedomie je vlastne veľmi sofistikovaná sociálna komunikácia a nie náhodou je lokalizované hlavne v čelných lalokoch mozgu, kde sa u všetkých cicavcov lokalizuje sociálna skúsenosť.

Pokiaľ sa vrátime k Vašej myšlienke o prepojenosti prvého hriechu a vzniku vedomia, napadá ma ešte jedna dôležitá vec. Na rozdiel od mnohých iných zvierat, kde ich vedomie je zrejme ešte veľmi integrované s nositeľmi vedomia, u človeka je už vedomie, sociálna skúsenosť, značne od jedinca oddelená. My všetci sme súčasťou niečoho, čo je možné nazvať kolektívnym vedomím, civilizáciou, kultúrou apod. A tá nám do značnej miery formuje naše vlastné Ja, dokonca do takej veľkej miery, že mnohí vedci popierajú existenciu Ja (Susan Blackmoorová "Teória mémov"). Kultúra, ako kolektívne vedomie, sa na scéne neobjavuje prvý raz. Napríkla jezuita P.T. de Chardin bol presvedčený o tom, že evolučný proces smeruje k akémusi bodu zjednotenia ľudskej bytosti, božieho diela, s jeho tvorcom - s Bohom. Teda iný výklad Kráľovstva nebeského.

S tým súvisí aj Vaša druhá myšlienka o spoločnej pamäti hmoty, teda aj nás. Naozaj, nie sme v tomto svete nič mimostojné, ako by sme si neraz radi namýšľali (antropocentrizmus). Naše myslenie sa vyvíjalo miliardy rokov a vždy bolo reakciou na prostredie. Ak sa pýtame, či svet je logický, pýtame sa nesprávne. Správna otázka je: odkiaľ by sme vzali logiku, ak je svet nelogický?. Ak sa pýtame, či kvantitatívne modely sveta (matematika) sú správne, pýtame sa nesprávne. Správna otázka je: odkiaľ by sme vzali schopnosť kvantitatívne modelovať, ak by vo svete neplatili kvantitatívne vzťahy? A je jedno, či svet pochádza od Stvoriteľa, alebo sa vyvinul - otázka je rovnaká. Archetypy teda určite existujú a sú odvodené z reality, inak by sme tu neboli. V tomto smere je Vaša archetypálna koncepcia objektivity náboženstva veľmi zaujímavá. Ak by sme vychádzali z neodarwinskej memetiky, tak náboženský memplex odráža nejakú archetypálnu potrebu človeka, tak dávnu, že by vlatne mala byť aj geneticky podmienená, a to je pre mňa zaujímavá myšlienka.

Toľko teda k Vášmu komentáru, za ktorý som Vám veľmi vďačný.