Človek si povie, že je to naposledy. Ako ja minule. Že už ani jedno písmeno neprofesiálneho charakteru neopustí moju klávesnicu. Že už ani jediná moja myšlienka neostane zachytená, nech si pokojne splynie s monotónnym dvojtaktom môjho srdca. A nech tam ostane.
Nech sa všetky myšlienky nalepia na krv, ktorú nepustia ďalej obličky, nech sa zmiešajú so žltkastou slanou tekutinou plnou nepotrebných látok v mechúri a potom nech splachovač vynesie ortieľ nad ich osudom. Lebo tam končia všetky myšlienky, tam končí každá snaha. V hajzli.
Zbytočné hodiny, zbytočná pretvárka. Koľko času som už zabil touto hlúpou činnosťou nazývanou písanie. Vraj to pomáha. Chujovina. Radšej som sa mal naučiť hrať na gitare. Lebo struny plačú zvučnejšie ako klávesnica či škrabklanie pera po papieri.
A znovu sa pýtam: načo to všetko? Hrať pantomímu pre slepé publikum. Znova a znova nabúravať do tej istej pomyselnej steny.
Komentáre
...
ista
pisanie..
dala som si predsavzatie.. ze sa pokusim najst si kazdy den tych 20 minut casu aby som nieco napisala... ale vzdy ked zacnem pisat vzdam to... tie myslienky mi uz nejako nepatria. Zabudla som ako sa to dava na papier... zabudla :(
Blog mi chyba... velmi. Aj blogeri, :( ...ale nevem nabehnut na ten cyklus, kedy som bola schopna pisat nieco, ...aj posledne clanky boli skor take, ktore by som do obehu nedala.. nie keby som vedela pisat... ja som to jednoducho stratila :((
A ty patris k blogerom, ktorych tuna obdivujem. Vzdy ked mam cas hlcem tvoj pismenka a tesim sa z toho, ze ta mozem citat... nechci odist :( mne sa tie tvoje "splasky" pacia :(