Nastalo ticho. Mŕtve ticho akoby pred búrkou. Prestala som žiť, nedávam najavo žiadne city . V myšlienkach som znova sama, bez toho, aby mi ich spríjemňoval ten chlap, ktorý sa mi tak páčil. Možno aj pre toto sa znova vraciam k tej noci, keď ma opustil a k celému nášmu vzťahu. Nechcem o tom hovoriť, neskutočne ma to bolí, ako znova a znova si rezať nožom do hojacej sa rany, ale ide to zo mňa samo. A som dokonca prekvapená ako si to všetko dopodrobna pamätám. A uvedomujem si, že nikto to nevedel ako mi ublížil a dokonca ho stále obraňujú. Niektorí zase do mňa radi rýpu. Tak rada by som niekde odišla a už sa nevrátila, pretože tu nepatrím. Všetci sa tu len trápime. Nemám skutočný domov, nedokážem sa prinútiť učiť na najťažšiu skúšku, ktorá ma čaká, nikto tu nie je šťastný. Je ťažké o niečo sa v živote snažiť, keď je psychika na bode mrazu a budúcnosť len prázdnota. Prestali sa mi diať milé veci, ktoré mi dokázali spríjemniť deň, trasiem sa, keď si uvedomujem zlobu sveta a zlú silu ľudstva, a nič s tým neviem urobiť. Pravdepodobne je najhoršia sebaľútosť, a tak čakám, aká búrka nastane po tomto hrobovom tichu, ktoré mi pomaly prináša znova moju vernú prenasledovateľku, úzkosť.