V práci mám kolegu. Maďara. Nášho slovenského Maďara ale vždy, keď potrebujeme, tak mu povieme: Maďar. Nie je v tom nič dehonestujúceho. Aj ja som genetický Maďar. Ale maďarská logika ma obchádza.

Môj kolega Maďar je hladný človek. Trvalo hladný. Normálne si nosí na desiatu také dávky potravín, že to vyzerá akoby práve u neho doma skončila tá nezvestná potravinová pomoc.

Včera ráno sme sa stretli vo výťahu. „Počúvaj“ povedal mi Maďar, "už som zjedol dva z ôsmych rožkov. Ostali mi už len dva do štyroch.“

Je to Maďar. Smial som sa od prízemia po tretie poschodie a smial by som sa aj po ôsme ale ôsme nemáme. Máme len tretie. „Čo sa rehoceš?“ dodal Maďar, "však umriem od hladu".

Mne bolo jasné, že neumrie, lebo okrem ôsmych rohlíkov mal aj dve paštéty, tri uvarené kukurice, veľké jablko a ešte sme išli na obed do bufetu. Ale to sú celí oni. Prejedia si ekonomiku a kričia, že umrú. Ale potom idú do bufetu na obed.

Takže matematická otázka znie: aký je výsledok rovnice, ak máme dva preč z ôsmych a už nám ostali len dva do štyroch? Logiku to podľa mňa nemá. Lenže Maďar tvrdí, že má.

„Veď dobre vieš, že ja si rohlíky delím na predpoludnie a popoludnie. Štyri zjem pred obedom a štyri po. Takže keď som si zjedol dva teraz ráno, tak mám už len dva do obeda, a to je...“ použil medzinárodné vulgárne slovo, platné aj u nás aj u nich na ku ... „málo. To od hladu do obeda umriem. Si úplný Maďar“ dodal Maďar a z jeho úst to malo dehonestujúci charakter, lebo ja síce som genetický Maďar, ale inak som čistý Slovák. Vysvetľovať nebudem, aj tak to nemá logiku.

Tak to je všetko. Ja sa im ani nečudujem, že sú v takej kríze. Že dva do štyroch. Akurát sa bojím, že ten môj Maďar je náš Maďar. On tak trochu ujedá aj Slovákom. Aj tým genetickým.