Kedy sa v mojej hrudi rozprestrelo ticho? Kam zmizlo pravidelné buch-buch? Rozbilo sa. Ono sa rozbilo! Len tak, z ničoho nič. Zostalo nečinné... A všetko je v ňom, všetko to dôležité. To všetko, čo som nepovedala, ale chcela som. To všetko, čo som nestihla, ale myslela na to. Zostalo to tam, zavreté, zabudnuté. Nemôžem si spomenúť...

Nie! Srdce, srdce! Vráť sa! On je tam, je tam jeho tvár, vráť mi ju! Vzalo si mi ho, ty si mi ho vzalo a patrilo si jemu, hlúpe srdce, hlúpe!

Anjel, anjel kde si? Vzali mi srdce.

Ten kus ľadu?

Moje srdce.

Zamrznuté.

Chcem ho späť.

Netĺklo.

Nie...

Už netlčie.

Prší. Pália ma tie kvapky. Chýba mi, som len prázdna schránka. Na chodníkoch sú malé studené čriepky. Realita sa trhá, hranica sa dávno stratila. Duše blúdia a fňukajú, plačú nad svojimi osudmi, realita sa rozbila. Rozletela sa na milióny čriepkov. Farebných. Ako mozaika, mozaika sveta.

Anjel, čo to držíš v ruke?

Ľad.

Chladí ťa?

Je studený ako srdcia tých zabudnutých v beznádejných láskach.

Pulzuje.

Už netlčie.

*bum*

Čo si to spravil? Ty si ho pustil?

Snažila som sa zo zeme pozbierať kúsočky ľadovej hmoty. Rozletelo sa snáď na milión častí. Je mi za tým smutno, zostal len prázdny pocit.

Anjel, čo to bolo?

Tvoje srdce, drahá.