Vídavam ich na zastávke autobusu a stretávam pravidelne v našom Račianskom hypermarkete.

Pán na dôchodku, taký starý pán, akých stretávate denne stovky, ale tento je výnimočný.  Ani vysoký, ani malý, ani tučný ani štíhly, ani super krásavec, ani škaredý... Čím tak môže byť výnimočný?  Výnimočným ho robí Julka. Taká  stratená dušička, maličká žienka, tenučké vrabčiatko cupkajúce za ním.

Netuším, čo sa Julke stalo, ako sa už starým ľuďom stáva, či alzheimer, či demencia, neviem. Julka nič nehovorí, tíško si chodí za mužom, čo chodí, cupitá, muž sa jej nesmierne trpezlivo prihovára: "Poď, Julka, ešte kúpime toto a toto.." a keď sa mu Julka na moment stratí z očí, muž sa začne so strachom obzerať a keď ju zočí, s láskou jej povie: "Tu buď, Julka, nikam mi nechoď!"

Keď ich vidím, vždy je to pre mňa silný zážitok, po ktorom mi je smutno, ale aj krásne...

Veľa krásnych ľudí vám praje Mata Hari...