Keď som bola malá, Mikuláš bol pre nás, deti, predprípravou na Vianoce.

Bývali sme vtedy na ubytovni. Na jednej dlhokánskej chodbe, tiahnúcej sa skrz celé poschodie bolo dvanásť dverí do dvanástich jednoizbových bytov. Všetko mladé rodiny s deťmi školopovinnými a menšími. Veselo tam bolo viac než dosť. 

Za Mikuláša  a čerta sa každý rok prezliekli niektorí z otcov. Z každej rodiny sa balíčky pre deti poznášali do veľkého prádlového koša a šlo sa po bytoch. Deti vyumývané, naparádené, naučené básničky pre Mikuláša, vyleštené čižmičky pre istotu ešte vyložené v okne. To bol každoročný mikulášsky obraz.

Mala som štyri, alebo päť rokov, keď sa to stalo. Všetko ako zvyčajne, ja netrpezlivá, kedy Mikuláš príde dupotala som za dverami a počúvala čo sa deje na chodbe. V tom buch, buch na dvere, dvere sa rozleteli (bezmála som skončila prilepená o stenu) a dovnútra sa valí čert. Hrozný, rohatý, zababraný, len mu oči svietili, na sebe mal hrubú huňu, opásanú reťazou, v jednej ruke vidly a v druhej držal kôš s darčekmi. Za ním usmievavý mikuláš s iskriacimi očami. Hneď som bola zalezená za otcom. Všetko prebehlo ako vždy, povedala som básničku, dostala som pochvalu a darčeky, ale akosi sa mi čosi na tých dvoch nezdalo. A vtom mi to došlo. Zrevala som, vrhla som sa na čerta a začala ho kopať, kde sa len dalo. Ledva ma od neho odtrhli. Ňeskôr mi mama hovorila, že to chvíľu trvalo, kým pochopili, že kričím na čerta aby vypľul suseda, že kvôli jeho šmatľavým topánkam ho nemusel zjesť. Chudák sused. Dnes už viem, že nemohol nájsť čižmy, čas súril, tak šiel v svojich starých topánkach. Netušil, že si to niektoré dieťa môže všimnúť.

Dodnes sa mi smejú ako som ratovala suseda pred čertom, ale malo to výhodu, odvtedy mal pre mňa vždy cukrík, alebo žuvačku, či inú dobrotu.

Prajem veselého Mikuláša.