Sklamanie, spomienky, otázky, predstavy, priania a nakoniec to strašne hlučné ticho... Prázdno plné toho nepodstatného vie byť ako malý kameň v topánke. Nič výrazné, nič podstatné, a predsa sa zarýva do každého kroku... Ide o to dúfať, že si noha vypestuje hrubšiu kožu. Nedá sa s ňou tak viac spievať na piesku pieseň o dotyku jemných zrniečok, ale tak to už raz chodí. Ľudstvo vie vždy nájsť svoju cestu, časom, a občas aj nie... Každé slnko čaka svoj západ a každý príchod čaká svoj odchod. Ale predsa je niekedy po zime teplo a inokedy mráz... Každá noc je však temna len do rána... ktoré okamihom svetla zabudne na slepotu noci... a pripraví tým deň na nové príchody...