Odporný daždivý deň, kedy prirovnanie leje ako z krhly, ani odrobinkou nevystihovalo ten plač neba. Bojovala som s chuťou pokračovať v spánku. Ako náhle mi však budík zvonil už pätnástykrát a prestavovala som ho trikrát, tak som s pohoršením usúdila, že je čas začať deň. Položila som holé chodidla na studenú podložku a celou mojou osobou prešiel mráz. Zakryla som sa perinou až po krk a v polospánku som si zamumlala svoju rannú modlitbu. S čiastočne zalepenými očami smerovali moje kroky do kuchyne k pravidelnému rannému vypitiu čiernej voňavej tekutiny s mliekom nazývanej káva. Očami som sledovala pochody sekundovej ručičky po okruhu hodiniek a premýšľala som. Moja myseľ blúdila po všetkých zákutiach môjho života. Z môjho bdelého snenia ma prerušil telefonát. Volala mi otravná ženská, ktorá mi opäť ponúkala zlacnené služby vo svojom kozmetickom salóne. V mojom vnútri kypela žlč, ale návštevu som prisľúbila. To sa stal osudový okamih môjho života.

Zažili ste niekedy „deň blbec“? Nie? No tak to môžete vyskakovať do povaly od radosti. Vy čo viete na čo narážam, tak určite pochopíte, že v tento deň som sa radšej vôbec nemusela zobudiť, lebo čoho som sa dotkla, to sa pokazilo, čo som spravila bolo zlé, čo som povedala bolo sprosté a nevhodné. Úplný trapas!

Poobedné stretnutie s kozmetičkou vo mne vyvolávalo pocit stihnúť toho čo najviac, kým opustím dom. Mám rada plnohodnotný a užitočne strávený dvadsaťštyri hodinový čas. Čo som si však zaumienila samozrejme, že som nesplnila. Pripálila som obed. Chytila sa mi utierka na riad. Pri rannej sprche som doliala dlážku, na ktorej som sa neskôr skoro zabila. Stratila som obľúbenú náušnicu. Jednoduchá katastrofa!

Po skvelom dopoludní ma vôbec neprekvapilo, že som cestou k pani „opravovačke ksichtu“ zmokla ako kura, keď som sa v naivite domnievala, že moja kabelka skrýva dáždnik a on sa z tadiaľ proste stratil. Mladá slečna kozmetička bola milá, ale mojej tvári akurát tak dopomohla k zjavu Quasimoda, ktorý sa snažil zahrať rolu krásnej Esmeraldy. Horšie to dopadnúť naozaj nešlo.

Ponáhľala som sa ako to najrýchlejšie išlo na autobusovú stanicu stihnúť spoj domov, kde by som sa mohla zatvoriť v izbe a nevyliezť z tadiaľ aspoň týždeň, kým by tá strašná smola neopustila moju osobu.

Vrchol celého dňa sa však ešte len chystal. V mojom polobehu som si nevšimla jediný papierik na celom námestí. CHYBA! Krok mi vyšiel na neho a vtedy sa moja noha ocitla vo vzduchu, nasledovala ju druhá a ja som sa už váľala po zemi a pozorovala ťažké mraky nadomnou, medzi ktorými sa mihali hviezdičky z pádu. Už spomínaný papier bol igelitovej povahy a na mokrej zemi poskytoval možnosť šmyku, ktorú moja maličkosť naplno využila.

Ihneď pri mne stál ON. Vysoký s pevnými ramenami, hlbokým pohľadom a vlasmi, ktoré mu padali do tváre. Pomohol mi vstať a keďže som bola celá premoknutá a môj zadok skončil vo veľkej kaluži a mala som narazenú hlavu, tak so mnou navštívil pohotovosť. Bola som úplne mimo a neschopná komunikácie. Sestrička v ambulancii nás nahnala do vyšetrovacej miestnosti, kde ma do spodného prádla vyzliekla pred cudzím chlapom v domnení, že je to môj priateľ. Náraz bol silný, tak si ma v nemocnici nechali na pozorovanie.

Pomaly som sa začala spamätávať a uvedomovala som si tie hrozné veci, ktoré som prekonala. Všetko by som považovala za primerané okolnostiam, keby som nestretla nádherného muža s dobrým srdcom, ktorému som sa chcela zapáčiť a namiesto toho ma už videl polonahú a ešte v horšom stave, ako keď sa ráno prebudím. V tom momente nebolo nič strašnejšie. Pri návšteve sestričky som začala vyzvedať,že či nevie, kto ma priviezol. Tvrdila, že je takmer nemožné, aby som to zistila, ale môžem sa opýtať na príjme pacientov. Tak som aj urobila. Už všetko nasvedčovalo tomu, že sa to naozaj nedá, keď v tom sestrička, ktorá mala v ten deň službu povedala, že mladý muž nechal svoje číslo, aby mu zavolala, že aký je môj zdravotný stav.

Srdce mi divoko bilo a ja som vedela, že musím túto šancu využiť. S malou dušičkou som vyťukala čísla do mobilu a čakala, čo sa stane. Zdvihol to muž s veľmi príjemným hlasom. Predstavila som sa mu a on vyjadril potešenie, že som v poriadku. Nevedela som, že môže existovať toľko ľudskej pozornosti človeku, ktorého nepoznáme. Poprosila som ho, či sa nemôžme stretnúť, že by som sa mu rada poďakovala osobne. V telefóne sa ozvalo mlčanie. Po chvíli ticha naznačil obavy, že si nemyslí, že je to správne. Moje vnútornosti sa zvrtli, ale aj tak som naliehala.

Po prepustení zo zdravotného zariadenia som žila len stretnutím s ním. Nadišiel ten deň a ja som si obliekla svoje najnovšie nohavice, najkrajšie tričko a štýlové naušnice. Prišiel. Presne taký, akého som ho mala pred očami. S iskrou v očiach, úsmevom na perách, neposlušnými vlasmi, láskavým hlasom a mužnou postavou. Povedal mi, že vyzerám podstatne lepšie od toho, čo ma naposledy videl. Pri rozlúčke priznal, že ženu ako som ja ešte nikdy nestretol až je z toho zmätený.

Vo mne sa zapálila iskra. Jakub, tak sa mi predstavil, netúžil po vzťahu a bol nesmierne opatrný. Svojimi detektívnymi schopnosťami som z neho vypáčila, že má zlomené srdce. Láska jeho života ho po šiestich rokoch opustila pre letnú lásku a on sa z toho ešte nepozbieral. Vycítila som svoju šancu. Nehodlala som však stavať vzťah na neštastí druhého, tak som zvolila taktiku pomalého boja. Neustále pripomínanie mojej osoby, aby cítil, že som tu pre neho. Musela som si však zachovať svoju hrdosť a tajomnosť.

Oslavoval narodeniny, čo som využila na originálny darček, o ktorom sa zmienil pri našom prvom stretnutí. Radosť, prekvapenie, potešenie neskrýval a vtedy ma spontanne privinul k sebe. Potíšku mi pošepkal:"Mám Ťa rád!" Vychutnávala som si túto krásnu chvíľu plným dúškom.

Už som nemusela za ním chodiť. Stretávali sme sa spontánne a pravidelne. O tom, že sa história opakuje nemusím nikoho presvedčať. Ono je to proste tak. Mesiace bežali a my sme boli skvelými kamarátmi medzi ktorými to iskrilo. Okrem nespočetných vecí nás spájala aj láska k prírode, kde sme spolu trávili hodiny, dni, dokonca aj týždne.

V ten deň opäť pršalo. Trčanie v chate ma vôbec nebavilo a hnevala ma každá minúta strávena na drevenej stoličke. Jakub si všimol moju neposednosť a navrhol odchod do neďalej dediny na čaj s rumom. Veľmi som sa potešila a v okamihu si navliekla pršiplášť. Išli sme pomaly, pretože všade bolo množstvo blata, ktoré sa nám lepilo na topánky a zhoršovalo pochod. Vtom som zle stúpila a pošmykla som sa. Pud sebazáchovy sa vo mne ozval a pád som zmiernila podložením rúk. Hneď klačal pri mne a hladil mi mokré vlasy. Neodolala som, vzala som iniciatívu do svojich rúk a vášnivo som ho pobozkala. Jakub zostal zarazený a videla som, že sa v ňom niečo zlomilo. Obopol môj pás a bozk mi ešte náruživejšie opätoval. Len tak, ako pubertiaci, sme ležali na lesnej ceste a užívali si krásny moment novej podoby nášho priateľstva.

Chcem, aby sa stal človekom, vedľa ktorého budem v nedeľu poobede na dôchodku sedieť. Ja budem vyšívať a on lúštiť krížovky. Položím svoju zvráskavenú ruku do jeho nežnej dlane a spýtam sa: "Miláčik! Dáš si so mnou kávu?" Jakub ma pohladí po mojich šedivých vlasoch a odpovie: "Tisíckrát a predsa znova ti odpoviem. Áno!"