Je ťažké nájsť zmysel svojho života, rozhodovať sa správne, prijať zodpovednosť za svoje činy, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tej nekonečne ospevovanej slobody, nepodľahnúť tlaku okolností a ľudí, ani svojej vlastnej pohodlnosti nútiacej nás vyhýbať sa zodpovednosti, aby sme potom vinu za svoje nesprávne rozhodnutia mohli hádzať na ostatných. Áno, aj ja konám často nepremyslene, využívam svoju slobodnú vôľu bez toho, aby som zvážila možné riziká. Inokedy ich zase preceňujem a potrebné rozhodnutia odkladám, zo strachu v dôležitých okamihoch môjho života cúvnem, zdupkám z boja, ktorý nie je ani zďaleka vopred prehraný. Nechápem však hlavne jednu vec, ktorou je paradox, že v mnohých prípadoch ani po čase neviem, či som sa rozhodla správne, či možnosť , ktorú som si v určitom prípade zvolila, ma zhodou okolností nepripravila o ďalšie spôsoby ako rozvíjať moje schopnosti, vlastnosti, medziľudské vzťahy. Táto skutočnosť však len prehlbuje neustále sa opakujúci kruh strachu z rozhodnutí, neschopnosti zvoliť si akúkoľvek možnosť, po čom nasleduje dobrovoľné prijatie názoru zvonku a napokon, keď takéto konanie nadobudne pravidelnosť, nastúpi náhly skrat, kedy si chcem dupnúť ako malé dieťa, stratím kontrolu nad sebou, najčastejšie vďaka alkoholu, a bez premyslenia urobím niečo, čo ani sama nedokážem s istotou predvídať. Možno urobím to, čo vo mne drieme, čo má v mojej duši určitý základ a predstavuje aj časť mojich tajných túžob, ktoré však mali pôvodne v takomto štádiu aj zostať. Ide o veci, ktoré chcem, ale mám oprávnené zábrany ich uskutočniť. Len na základe toho, že sa zvyčajne dobrovoľne vzdávam časti svojej slobody, stávam sa z času na čas „sama sebe vlkom“.