Niekedy sa pýtam sám seba, prečo sa niektorí ľudia dokážu tešiť zo života a iný nie. Je to vrodenou psychickou dispozíciou, alebo musí byť niekto poznačený?
Ja nemám dôvod správať sa ako zkomplexovaný človek. Nedokážem vidieť všetko tak naivne ako tí ktorý sa pohybujú okolo mňa. Mám kamarátov, ale viem, že priateľom nemôže byť ani jeden z nich. Vidím sa zabávať ľudí, ale viem, že to nie je úprimný úsmev, ktorý im žiari na perách.
Všetko vidím tak divne, reálno nereálne, hambím sa za to, že nedokážem vidieť budúcnosť vo svetlých farbách.  Pri tom nemám právo, byť taký prísny. Na seba ani na nikoho.