Keby ste sa prechádzali po území krajiny Neverlandia, našli by ste tam teraz len pár tehál, malty, železobetónu a hlavne tony obhoreného toaleťáku... Všetko ľahlo popolom, ale za svojich čias to bolo kráľovstvo - TIP TOP. Všetko malo ako malo mať. Obrovské veže, obrovské stráže, obrovské mosty, obrovské záhrady, obrovské poklady a obrovské veľmoci.
Panovníkov sa tu striedalo vo veľkom, lebo každý kto sem prišiel a dostal sa k moci, po polroku mal už také množstvá hmotných statkov, že nepotreboval ďalej vládnuť. Aj kráľ Statočná pečeň sa mohol pýšiť obrovským imaním... Ehm..myslím tým majetok samozrejme. Jeho legenda o tajuplnom meči obehla všetky kraje v celom kraji a doniesla sa až ku Vám vážení... Veľkolepý, drahý a pompézny príbeh o dávnej sláve sa již začína.

Bola sobota, nič extra na pláne, kráľ Statočná pečeň bol vlastne vtedy len princ Statočná pečienka- vtedy len totiž začínal piť, ešte ani len netušil, že o pár chvíľ z neho bude taký veľmož, že koniec.
Pobehoval si ľahko po záhrade v obtiahnutých elasťákoch, žerbó a drevenou mandolínou a spieval:

Ja budem slávny jak Selín Dión
nebude sa mi rovnať ani len bizón
ja peňazí ako mačka šteniat budem mať
mňa nikto nebude nikdy v živote sr...

v tom ho prerušil tlmený no zároveň taký jasný, hrubý a tenký, krásny a zároveň škaredý zvuk, že prestal spievať a chrbtom mu prebehli zimové mriavky. Obzrel sa a zo zeme zbadal trčať rukoväť starého, no zároveň takého nového meča. Meč žiarlil...teda vlastne žiaril a princa to proste lákalo no. Pristúpil bližšie a uchopil ho do ruky. BOl teplý a tvrdý, krásny a dlhý, chcel sa sním hneď a zaraz maznať, bozkávať ho ale najdôležitejšie  - chcel ho mať len pre seba.
V tom na neho zakričala kráľovná pani seňora matka - jej ctižiadostivosť a infantilnosť - ako ju nazývali poddaní.
Princ meč ukryl na miesto, kde by ho NIKOMU, nikdy nenapadlo hľadať - pod rohožku pred dvere hradu. Bolo to zhruba také nenápadné ako jeleň pred bielou stenou, ale princovi to bolo jedno.
Jeho pani matka seňora- jej ctižiadostivosť a infantilnosť bola tvrdá sekera, stará mrena, škaredá radodajka a milujúca matka. Áno... kombinácia vo vás určite evokuje slová (no zbohom...) ale nebolo to tak. Keď bolo treba, pani kráľovná dala, zobrala, poučila, pohladila, udrela či poláskala. Bola vlastne ako schizofrenik na tretiu.
Princ samozrejme nikomu nepovedal o svojom meči a vždy potajomky, keď kráľovná odišla do roboty (robila totiž chyžnú v susednom hrade) sa s ním potajomky hral.

Meč bol mocný a ako tak čas plynul pomohol mu vyhrať mnoho bitiev a nikdy ho nezradil.
Princ bol teraz už kráľom, ktorý vládol v kráľovstve TIP  - TOP, o ktorom som vám už písal. Do tohto kráľovstva prišiel aby sa rýchlo nahrabal a opäť posunul ďalej na sever... do kraju svojích južanských  predkov.