Sú medzi nami, sú v našom svete a predsa sú zároveň niekde vo svete inom, vlastnom, plnom pokoja, harmónie a šťastia. Ak ich my - normálni - milujeme, máme radi, ak ich obdivujeme, tak neraz trpíme, pretože vidíme ako svet týchto zvláštnych ľudí naráža na múr normality. Tiež sa musíme vyrovnať so slovami, ako nenormálnosť, šialenstvo, blázon.... Musíme v mene blízkeho vzťahu s týmito ľuďmi žiť vo svete reálnom a zároveň vo svete, ktorí si ONI vytvorili, pretože ten skutočný bol pre nich príliš úzky a zraňujúci.

Neraz dokážu, práve pre tú ich nenormálnu danosť, tvoriť veci, ktoré my, normálni, s úžasom obdivujeme. Nedokážeme však akceptovať, že sa nedá oddeliť jedno od druhého a radi by sme, aby pominula nenormalita a zostalo nadanie. Ubližujeme. A oni nechápu, veď ten ich svet je taký nádherný a dokonalý!

Mylím, že o tom v tej najhlbšej podstate je pesnička Julia dream od skupiny Pink Floyd. Napísal ju Roger Waters, ktorý sa zrejme takto vnútorne vyrovnával s progresívnym, drogami urýchlovaným vývojom psychickej choroby spoluhráča Syda Barretta. Ťažko vyrovnaával, tým skôr, že musí byť svojím spôsobom tiež zvláštnym človekom ten, čo spraví takú verejnú duševnú masturbáciu, akou bol projekt The Wall. Barrett vytiahol svojou jasavo žiariacou tvorivosťou, všesmerovou invenciou skupinu na výslnie sveta - ako Ikaros sa popálil a upadal tak dlho, až ho Pink Floyd museli nahradiť niekým iným. Z tohoto šoku sa skupina dlho nevedela spamätať, a odkazy na Syda Barretta nájdeme v ich dielach ešte veľmi dlho, po jeho odchode, dokonca aj v slávnom projekte The Wall.

Okolo Barretta koluje veľa mýtov, málo faktov a hoci stále žije, je údajne smutným tieňom toho, čím bol. Dokonca nie je známa ani jeho diagnóza, špekuluje sa o schizofrénii alebo autizme. Hoci sú slávne iné diela Pink Floyd, najme The Wall a Dark Side of The Moon, mne sú najbližšie prvé dve albá, najmä Piper at the Gate of Town, ktoré boli buď úplne, alebo prevažne vytvorené Barretom. Sú priam prehustené nápadmi. Celkový dojem je zvláštnou zmesou jasavej žiarivosti a melancholického smútku.

Pesnička Rogera Watersa Julia dream vznikla niekedy po odchode Barretta zo skupiny. Ponúkam text s mojím pokusom o preklad (pokiaľ vidí niekto chyby, rád opravím).

Text som, na rozdiel o iných zdrojov doplnil o to tiché, zákerné opakovenie slova Syd na konci pesničky.

Samotná krátka skladbička nie je ktovieakým veľdielom, ale je kompaktná a na miniatúrnej ploche dokáže vystihnúť tragédiu nášho nepochopenia. Na ploche jednoduchého akordického sledu gitary sa hlavná melódia prepletá s narastajúcim konfliktom medzi snovou krásou elektronického píšťalového zvuku a narastajúceho strácania sa reality do podivného, ale stále akosi krásneho zvuku disharmónie. Domnievam sa, že Waters sa pokúsil bez falošného pátosu vystihnúť samotný vnútorný svet svojho obdivovaného priateľa. Akosi vedel, že Barrettov svet je krásny, zároveň sa však desil jeho cudzoty a nenávratnosti.

Najťažšie pre mňa bolo preložiť samotný názov. Zo všetkých možností mi najpravdepodobnejšia vychádza tá, ktorú som použil. Líšim sa tým od všetkých prekladov, aké som doteraz čítal, ale najviac mi to sedí do celkovej koncepcie piesne. Ide teda o nejaký sen s menom Julia, sen, ktorý ústrednú postavu piesne unáša svojou sugesciou na druhý breh bytia, do iného sveta. Celý text je postupným prechodom zo sveta reality do sveta, ktorého sa niekto zároveň bojí, zároveň však po ňom túži. Slová, ktoré tento pohyb opisujú, sú však slová niekoho, kto si ten prechod neželá, niekoho, kto by bol rád, keby ústredná postava deja ostala na brehu tomto. Spevákov hlas dodáva ešte ďalší kontext, je to hlas rozprávača, ktorý zákerne vábivým hlasom volá... volá... volá... do krásneho šialenstva.

Cesta do iného sveta je rozdelená na tri kroky, s tušeným krokom štvrtým. Prvé štvorveršie asociuje príjemnú atmosféru voňavého letného rána s určitou spomienkou na úzkostný sen, teda tušenie, že raz sa sen premení na skutočnosť. Druhé štvoveršie už ukazuje túžbu po tomto inom svete, po svete snov a zároveň strach z toho, že nastane nevratná zmena. No a v záverečnom štvorverší už cítime rezignovaný úžas z prechodu do neraálna. Pozoruhodná je rytmická a rýmová zhoda štvrtého verša oboch posledných štvorverší, ktorá jednak podčiarkuje osudovosť deja, a pritom umožňuje spevákovi zdôrazniť tú nežnú vábivú zákernosť.

Dielko je skutočnou umeleckou miniatúrou, ktorá v mnohom dosahuje úroveň miniatúr J.S.Bacha, či W.A.Mozarta.

Keď som pesničku prvý raz počul, tak ma inšpirovala k napísaniu vlastného textu. Anglickým som nebol ovplyvnený, pretože som mu nerozumel. Napriek tomu som akosi vycítil o čom je. Žiaľ jeho úroveň je oproti Watersovmu textu oveľa nižšia. Je postavený na jedinom nápade - zámena zmyslových vnemov - a na tuctovom, povrchnom chápaní drogovej závislosti. Jeho jediným pozitívom je snáď relativizujúci kontrast medzi témov smrti a farebnosťou jej zobrazenia. Rozhodol som sa ho predložiť na porovnanie toho, čo umením je a čo sa na umenie iba podobá. Dnes kde-kto píše básničky, internet umožňuje veľmi pohodlnú cestu prezentácie, ale skutočného umenia je prakticky rovnako málo, ako kedykoľvek predtým.

Juliet sní...

Modrý delfín v bielom mori
Nad oblohou mesiac horí
Má červené dlhé krídla
Vôňou búra ľudské sídla.

Juliet sní, zvláštne sny, má dym v očiach zasnený...

Zlaté vône, sladké farby
Rozcítené drobnomaľby
Očiam nič už neukryjú
Tvár má štvrtú dimenziu

Juliet sní, zvláštne sny, má dym v očiach zasnený...

Rozkoš stúpa z porcelánu
Čierne oči hasnú k ránu
Celý svet sa do nich stočil
Zas sa jedna dráma končí

Juliet sní, zvláštne sny, má dym v očiach zasnený...

Kópia pesničky Julia Dream Pink Floyd - A CD Full of Secrets - Julia Dream.mp3 bola zhotovená v zmysle zákona 618/2003 Zb §24 odst.1 len pre moju vlastnú potrebu, preto podľa tohoto zákona je každé iné použitie nezákonné.