Zneješ.
Už zas vo mne zneješ.
Prevtelil si sa.
Vieš o tom vôbec?
No ja som Ťa pocítila..
v jemných tónoch
Somewhere in time.

Slákmi viol
navodzuješ jedinečnosť.
Pohrávaš sa s poslednými
zvyškami zabudnutého ega
nevládnej tanečnice,
ktorá víziu maľuje
slovami
na papier.

Hráš, už zas
na klávesoch môjho tela.
A len skrz Tvoj neexistujúci dotyk
moja duša
ticho spieva 
nedohranú melódiu umelca.

Prenikáš mi pod kožu
a ja len ticho čítam
harmóniu zvukov, Teba.
Na posteli pod oknom
no s hlavou v oblakoch
aby bola
bližšie
k nenaplneným ideám dneška,
bližšie k Tebe.

Zneješ
jemne a zvonkohra
Tvojich slov mnou vibruje
už zas.
Súzvuk Tvojich tónov
bolí moje nohy,
ktoré sa túžia rozbehnúť
oproti Tebe.
Čím skôr.
No vedia, že dnes je to
zbytočné.

Čakám
ticho a pokorne
na koniec  (možno až príliš)
precítenej melódie,
ktorú mi z diaľky posielaš.
Už iba pár dní...

A ty stále
 nedoznievaš.