Neviem, neviem....som ja vôbec normálna?? Keď píšem Marekovi občas sa cítim ako vťorka obecná. Už som mu aj napísala, že ho stále otravujem no on tvrdil že nie, vraj aspoň vidí, že mám oňho reálny záujem. Je z časti flegmatik, to chápem, ale istotne mám šancu tak ako tvrdí?? Dúfam, že áno, pretože každý večer, každú noc aj celé dni myslím na neho.Že prečo neviem či som normálna??? Lebo stále chodím s Erikom! Včera mi Erik povedal, že do konca mesiaca ideme na obhliadku nášho budúceho bytu. Ale my sme už "boli" na toľkých obhliatkach, že až. Vždy sa akosi čosi z neznámeho dôvodu vysomárilo. V poslednej dobe si kladiem otázku : Chcem ja s ním vôbec žiť? Boli sme na večeri. Všetko prebiehalo v poriadku až do chvíle, keď som mu povedala, že mi chýba pár krásnych slov. Že potrebujem, aby mi stále hovoril aká som pre neho dôležitá, že som pre neho všetkým, že si nevie bezomňa predstaviť deň. Urazil sa, vraj mi stále hovorí ako ma miluje. To je síce pravda, ale ja potrebujem aj iné veci. veď to "milujem ťa" je už len také formálne. Necítim už pritom to čo kedysi. Aj keď som s Erikom, myslím na Mareka. Som z toho zúfalá. Marek si myslí, že je to len poblúznenie, ktoré ma prejde do konca týždňa. Dúfam, že po tom ako som mu povedala, že od októbra ma mohol už dávno prejsť, to pochopil. Pýtam sa: Milujem ja ešte Erika? Asi aj áno, len mám pocit že už len zo zvyku. Chcem ešte toľko vecí v živote prežiť a Erikovi sa nepáčia. Máme akosi v poslednej dobre priveľa rozdielov. Ja sa chcem baviť a on nie. Ale už nebudem doma sedieť a nudiť sa! Ak chce nech je doma on, ja chcem žiť! Veď mi mladosť uchodí a už mi ju predsa nik nevráti. Mám ju len raz, preto sa musím zamyslieť, či je toto to, čo som vždy chcela. Áno, mám stabilný vzťah. Ale nik nevie čo všetko mi ešte chýba. Keby tak Marek konečne pochopil, že aj on aj ja potrebujeme zmenu. Možno raz si spolu začneme, túžim byť s ním, pohladiť ho, pozerať do tých nebeských očí, pobozkať ho, dotýkať sa jeho pokožky... No na dnes viem,že môžem zatiaľ len snívať... raz sa snáď moje sny stanú skutočnými. Aspoň dúfam...