Takže prešiel týždeň. On potreboval súrne mikrovlnku presne dvadsiatehoštvrtého doobeda, aby si mal kde ohrievať čaj, a ja teraz sedím v obývačke a pozorujem Kvetinu...

Keď sme vtedy prišli domov, narýchlo som na škatuľu prilepila samolepiacu mašľu, napísala štítok, akože náš spoločný darček, a dovliekla som mikrovlnku k stromčeku. Pri stene je gauč, v rohu stromček a pred ním nevybalená mikrovlnka. Mašľu už Kvetina strhla.

Týždeň...Keď som ju chcela vybaliť, manžel sa ohradil, že chúďatko náš terorista...Kvetina spokojne spí, veľkosť a výška škatule jej presne vyhovuje, dve packy jej visia cez okraj.

A ja som zvedavá, ako dlho to tentokrát vydržím. Keby som nebola neoblomná, nakoniec tu mám v byte hromady vysmrkaných papierových vreckoviek ("Nevyhadzuj mi ich, ja ich ešte použijem!"), v šuflíkoch poschovávané prázdne pivové fľaše a nezjedené desiaty ("Iba som chcel vedieť, kedy to nájdeš."), na všetkých možných vodorovných plochách takticky rozložené kartóny zo španielskych mandaríniek ("To som priniesol pre Moricka, veď vieš, že miluje kartóny.") a medzitým porozhadzované Kvetinine myši rôznej farby a veľkosti ("Prečo jej ich stále berieš? Potom nevie, kde sú."). Stačí odísť na trojdňovú návštevu k mame...A teraz tu sedím a divím sa sama sebe, že k tomu všetkému túžim ešte po dieťati.

Keď som umývala podlahu a presunula mikrovlnku o kúsok ďalej, v momente dobehla, majetnícky na ňu vyliezla a odvtedy sa z nej nepohla. Ach jo...

P.S: Kvetina je naša mačka. Veľmi ma baví pred ľuďmi, ktorí nevedia, že máme mačky a ako sa volajú, spomínať, že Kvetina má rada iba čerstvú pečienku a k zverolekárovi ju beriem na vodítku.

Teraz má Kvetina nevybalenú mikrovlnku a čaj pre manžela ohrievam ja.