Tak som ostala sama uprostred pustého časom poznačeného mesta sivých vysokých budov, širokých prázdnych ulíc zlievajúcich sa do križovatky, v strede ktorej stojí moje telo. Kde je duša? Kde je myseľ? Suchý vietor hrá sa mi lenivo s vlasmi, pohľad mi spočinie na neurčitom bode. Čo je fyzická bolesť oproti psychickej? Kedy mám právo povedať, že trpím? Prázdnym priestorom objatým budovami šíria sa moje otázky, odrážajú sa od rozbitých okien, víria vrstvu prachu pokrývajúcu popraskaný asfalt cesty.
Toto bol možno kedysi raj. Čo spôsobilo jeho úpadok? Zemetrasenie? Hurikán? Vojna? Všetko naraz. Život sa po kvapkách nenápadne strácal kamsi do neznáma. Ostala len prázdna schránka, živá - mŕtva, ktorá od seba odháňala pocity s ostrými hranami, aby nerozpárali i tú schránku, ktorá zostala zmrazená stáť v strede križovatky.
Jeden nádych, jeden výdych. Prečo ti po lícach stekajú pramienky slaných sĺz? Za všetko dobré musíme platiť utrpením a za všetko spôsobené utrpenie ešte väčším utrpením naším. Snažím sa usmiať, ale...ale. Zdvihnem hlavu vyššie a pozorujem rozvetvenú cestu, po ktorej cezo mňa prechádza mnoho áut, cítim bolesť ktorú to spôsobuje, ale niet inej možnosti ako ostať stáť na križovatke a dúfať v niečo tak nezmyselné a nereálne, až bolesť prerastá do ešte väčšej bolesti.
Z každej strany akoby priestor kráčal ku mne, tesne ma obopínal, kradol mi kyslík z pľúc. Akoby samotný vzduch mal váhu olova, ktorá mi dopadá na plecia a tlačí ma neviditeľným prstom nadol, k zemi, kde mi rozdrví všetky kosti. Niet mi pomoci.
Medzi myšlienky akoby vtrhol akýsi predátor, zmätene mi pobehujú po mysli sem a tam, narážajú do seba, vznikajú z nich nové, zanikajú, rozplývajú sa, umierajú.
Škola kradne mi pocity, slobodu, vyvoláva vo mne stav, že všetko plynie okolo a nič sa ma nedotýka. Som. Som teraz a tu, nič viac, len čistý prúd myšlienok. Nezáleží na smrti, nezáleží na živote. Veľa mi berie a veľa dáva.
Ľudia sú tak nízki, sú pokryteckí, plytkí, pretože tak im to vyhovuje, nie preto, že nemajú na výber. Sú pohodlní. Sú ľudia. A ja som náročná.
Sklamanie kvitne všade navôkol kam sa len pozriem. Prečo mám žiť?
Nie som slobodný človek, nemôžem umrieť. Smrť je luxus, ktorý si musím zaslúžiť. Ešte som netrpela dosť nato, aby som jej bola hodná.
A tak len stojím na križovatke, pozerám sa na vlastnú hlúposť, popri mne prechádza mnoho ľudí a život ide ďalej, mesto rastie, rozvíja sa. No akoby tu nebol nikto, akoby mesto zanikalo, akoby ho tvorili sivé vysoké budovy, široké prázdne cesty zlievajúce sa do križovatky, uprostred ktorej stojí moje telo. Kde je duša? Snaží sa vymaniť zo zajatia, ale ešte stále sa jej to nedarí. Kde je myseľ? Uteká do svojho sveta, pretože je zbabelá. Alebo žeby len nechcela bojovať s veternými mlynmi? Odpoveď nech si vyberie každý sám. Právo priznať, že trpím, je mi odoprené, tak ako mi je odoprené uvedomovať si podstatu slova „šťastie“.
Komentáre
Na križovatke stojí osud
opieraš sa o sud v ktorom horí oheň
rozhoduješ sa, či vykročíš do zimy,
do neznáma,
alebo zostaneš v teple križovatky a
opretá o sud,
budeš nadávať na osud
...
pekná úvaha :)))))
a keby
4 eneko
4 maja
zaujímavé...
vole, you're able to think
4 helloboy88
:)
teda nielen za cias oceanskych plavieb...
4 helloboy88
..Co ma k tomu akosi automaticky napadlo, ze v minulosti aspon podla mna mali ludia vacsiu slobodu. Avsak nemam pocit, ze by som patrila do tej doby, tak ako nemam pocit, ze patrim do tejto.
Vesmir je zaujimave miesto, ktore nedokazem pochopit a ani si ho cely predstavit a mozno to nie je kvoli tomu, ze je tak komplikovany, ale pretoze je tak jednoduchy. komplikovane veci sa tak ci onak skladaju z jednoduchych, lenze tazko rozobrat cosi tak obrovske ako je nekonecno na jednotlive ciastocky a skumat nieco, o com dokopy nic neviem...
Clovek vie toho vela, ale vzdy bude viac toho, co nevie. Ci uz je to vesmir, zivot samotny alebo jeho opak.