Život sa mi zasekol niekde medzi riadkami. Riadkami plnými prázdnych slov, riadkami prázdnymi plných pohárikov. Zaseknutý vo výťahu času, medzi tretím a štvrtím poschodím márne mačkám tlačidlo s nakresleným zvončekom. Každé jedno zadrčanie len reže moje zvukovody, páli moju kôru mozgovú šedú ako popol.

Hlúpnem. Rýchlo zabúdam a pomaly si spomínam. Demencia ranného veku. Na jazyk nepadajú správne slová, prsty nepadajú na správne klávesy, chŕlim len dážď nezmyselných slov, ktorý ani zďaleka nezmýva pochmúrnu náladu, práve naopak, len hnojí černozem mojej paranoickej mysle.

Kde som? Kam mám ísť? Kto mi pomôže? Bože, koľko sentimentu, je mi z neho až na zvracanie. A žiadna z myšlienok nemyslená vážne, za chrbtom klamem sám seba. Žiadna úprimná otázka, na ktorú by som chcel nájsť odpoveď. Len som. Zaseknutý medzi tretím a štvrtým poschodím, doloristicky stláčajúci ostrý zvonček, ktorý aj tak nikto nemôže počuť.

Nad hlavou mi tíško popri špinavej výťahovej lampe lieta nezmyselná veta. Slovné spojenie.

Na ostrie papiera.