Satan je najlepším priateľom, akého cirkev kedy mala, keďže ju po celé tie roky pomáhal udržovať v chode.

 

Ak by svet nepoznal slovo Satan, nepoznal by najskôr ani slovo Cirkev. Ale prečo? Prečo ľudia na to aby mohli veriť v spasenie a následne sa riadili určitými pravidlami potrebujú hrozbu, obavu z toho čo bude? Je to proste ľudská prirodzenosť. Určite to pozná každý osobne. Ak nemáme pred očami určitú hrozbu, strach z niečoho, nič nás nedonúti riadiť sa pravidlami, ktoré sú ťažké a my sa musíme v niečom obmedziť či obetovať. A na tomto je postavená každá viera, lepšie povedaná cirkev. I keď v každom náboženstve je tento „strach“ podnietený odlišnou predstavou zla, základ má spoločný. PEKLO. V budhizme sa počet pekiel rôzni, podľa klasického budhizmu existuje sedem pekelných kruhov s mučiarňami a horiacimi jamami (aspoň vedia čo ich čaká), podľa tibetského budhizmu je to chladných osem pekiel. Islam opisuje peklo ako ohnivý kráter, no v Koráne nie je zmienka o tom, že by peklo malo byť večné (je to azda samozrejmosť trpieť navždy za svoje hriechy?).hebrejské knihy vykresľovali peklo ako miesto, kde hriešnikov z kože, upaľujú a ponárajú do ľudských výkalov No v kresťanstve sa o pekle nepíše nič konkrétne. Temné odkazy na „ohnivé jazero“, vyvrhnutie do temnôt, plač a škrípanie zubov sú však dostačujúce. Azda je to tak i správne. Predstava absolútneho zla a trestu si teda dotvára každý sám. Osobné peklo.

A práve na tom je cirkev položená. Na protikladoch a strachu. Dobro – zlo. Nebo – peklo. Večný život – večné zatratenie.

A preto nebyť Satana a predstavy zla s ním spojenej, bolo by pre Cirkev oveľa ťažšie udržať poriadok a zabezpečiť si dostatočný počet „ovečiek“.