Nebolo to až tak dávno. A predsa pred tristo rokmi. Keď backstreet boys boli najlepšia kapela na svete, aj potom, keď už neboli. Teda, neboli pre nás. Ale vtedy to niekedy začalo. Debaty o ťažko mainstreamovej hudbe, béčkových hororoch, kockatých počítačových hrách, úžasnom Schmeichelovi a tak. A o babách. Postupne čím ďalej tým viac len o nich. To boli tie letné lavičkové večery.

Večierka o desiatej, slnko ledva stihlo zapadnúť, ale človek sa cítil, ako by prekecal celú noc. O desať nula dva sa jedna po druhej vynárali hlavy mám z okien a okrádali nás o mladosť. A o štvrť na jedenásť sme preto urazení spali. Aspoň na začiatku. Potom sa tie časy posúvali.

Po zotmení tie lavičky inak voňajú. Aj smiech znie akosi mäkšie. Asi aby nezobudil znova slnko. A dievčatá, ach. Tie potme nadobudnú také tvary, vône, tóny, až sa z toho v hlave zakrúti. A človek je rád, že je tma, keď sa pýri pri nahlúplych otázkach rovesníkov typu "si do nej?", keď hráte pravdu-odvahu. A horšie je, že do nej ste. A ešte horšie, že ona sedí asi štyri centimetre od vás. A úplne najhoršie, že je do toho, čo sedí z druhej strany.

A aj tak je to všetko úplne nepodstatné, lebo o pár dní budete do inej a jediným problémom je, že budúci týždeň ide sused ku babke a nebudete mať kľúče od pinpongárne. A ešte to, že ste počuli tatíka hovoriť, že má vo štvrtok pršať a vy fakt nemáte tie kľúče od pingpongárne a tak sa asi znudíte k smrti.

A ešte to, že lavičky budú čoraz chladnejšie, až kým nezapadnú snehom po uplakanej jeseni. A ani neviete jak a zrazu na lavičkách sedí niekto iný. To už je ale vtedy, keď vyrastiete z brava a smiešnych súprav. Lavičky za blokom zmeníte za iné, s fľašou červeného a ukradnutými cigami alebo za tie najkrajšie lavičky učupené v parku, kde vás nikto nenájde pri tajných bozkoch. Lenže to je už iný príbeh. Iné lavičky, na ktorých by sa však ťažko sedelo, keby človek odmalička netrénoval.