- A ja sa ti na to môžem vyjebať! - chytila bicykel a tresla ho o zem. Červená od zlosti vbehla do kuchyne, otvorila balkón a postavila sa na zábradlie. Kŕčovite sa snažila pridržať steny. Nohy sa jej neprestajne triasli a bola jej zima. Nič nevnímala, neexistovala pre ňu žiadna realita. Myseľ mala úplne zahmlenú, počula len neidentifikovateľné hlasy a stále si niečo mumlala popod nos.  Zrazu zacítila jeho ruku na svojom tele. Trhala sa ako divé zviera, nechcela sa vrátiť späť, do toho "pokojného hniezda". On bol však silnejší a proti jej vôli jej opäť zachránil život.

Pevne ju zovrel v objatí a naraz sa im skotúľali slzy po lícach. Miloval ten pocit, keď sa jej strapaté vlasy vlnili okolo jeho krku. Miloval vôňu jej pokožky a miloval jej pery. Obaja mali zrýchlený pulz. Boli na smrť vyčerpaní, aj keď on si to nechcel a nedokázal pripustiť. Nemohol. Bol jej jedinou oporou a dobre to vedel. Síce vo svojom vnútri cítil neopísateľnú bolesť, no zakaždým musel znova vstať na vlastné nohy a každou bunkou svojho tela pomáhal jej, aby sa pozbierala. Mával pocit, že jeho duša sa ponára do nekonečného víru prázdnoty, tmy a zúfalstva. Ešte stále však v sebe dokázal nájsť dostatok sily a vykročiť vpred.

- Miláčik...- pevne ju zovrel svojimi rukami. Nevedel, čo má povedať.

- Pusti ma! - skríkla naňho a snažila sa mu ujsť, no stratila všetku svoju silu. - Nenávidím ťa! Nenávidím! - bola ako šialená, v skutočnosti však nenávidela svoj život a nenávidela seba.

Opäť ju pevne zovrel a ...