Akosi som opäť nemohla do rána dobre spať. Cestou z práce mi klipkali očičká, ale uši pracovali a zachytili správu, že pán profesor Mikolaj sa vyjadril, že na Južnom Slovensku sa deti slovenský jazyk a slovenskú literatúru o svojich národovcoch a pravidlách pravopisu a hovorenej reči našej ľúbozvučnej slovenčiny, začnú učiť od 3. ročníka. Vrátili sa mi spomienky na Bulharsko a na začiatok môjho vysokoškolského štúdia. Opíšem tú čerstvejšiu spomienku.

Ako som v predchádzajúcich príspevkoch o Bulharsku spomenula, išli sme 3 autobusy a v Burgase sme sa zjednotili do jedného a pokračovali na Zlaté piesky. Cestovala s nami i rodinka z dediny neďaleko Komárna. Mama Helenka, 42.ročná sa snažila komunikovať čo najlepšie, ako vedela. Darilo sa jej celkom dobre. Duško, tým že pracoval po celom Slovensku, rozpraval super, aj keď to vyznievalo, akoby hovoril nárečím. Helenkin 14 ročný syn pre istotu iba vraj  rozumel. Vídavali sme ho málo. Na začiatku, ako prvý, mal letnochrípkové problémy a tak, ako slušnosť káže, konverzovať s dovolenkovými  susedmi, bolo prvoradé  aj o ich "pýche".

"Je syn už zdravý?"- opýtala som.

"Ano.Už ho ten brucho nebolí." Usmiala sa Helenka.

"A kde je? Nevídať ho s Vami." Zvedavá sa pýtam ďalej.

"No viete, on sa nudí. Rozumie síce po slovensky, ale nevie hovoriť. A tu nikto mladý nie je, čo by po maďarsky rozprával." Tak! Okrem nich boli ešte 2 manželské páry dôchodkového veku, ktoré po maďarsky s ním mohli sa rozprávať. Lenže, o čom sa dá rozprávať s unudeným chalanom? Dobrej vôle a aj nechápavo chápajúc som im ponúkla, že ak chce, pôjdem si s ním zahrať stolný tenis. Duško hneď vyskočil a utekal do hotelovej izby oznámiť ich pokladu, že má partnerku na hru. Okúňajúci sa Duško, sa o chvíľu vrátil, že sa mu nechce a že bude radšej hudbu počúvať. Ja som si to pretlmočila, že čo by mal čo s takou "starenou" hrať.

Nechápavo som sa opýtala jeho mamy: "To sa neučia v škole po slovensky?"

"Ale učia. Od päťky triedy. Veď vravím, že rozumie.Nema sa s kým po slovensky rozprávať. Babky len maďarsky a ja musim tiež." Obhajovala sa Helenka. Ja som nechcela vyvolávať medzinárodný škandál sprostými otázkami typu: veď žije na Slovensku a nevie rodnú reč! Má istotu, že bude robiť len v pohraničí? Alebo si myslí, ako všetci pomaďarčenci, že naozaj náš krásny ľúbozvučný jazyk zanikne? Čo robí inšpekcia Nitrianskeho SK, keď nepreskúšava deti na základných školách zo štátneho jazyka?

"Nuž keď žijete na Slovensku, patrilo by sa po slovensky aj vedieť hovoriť, nielen chabo rozumieť." Skúpo som sa na ňu usmiala, znovu otvorila Matkina a začítala sa do deja pravých Slovákov. Neďaleko sedel iný pán a ten počul rozhovor a neskôr sa ma opýtal: "To ja, keď bývam v Rajke, mal by som vedieť po maďarsky?" 

"A to tam bývate a neviete?" Prekvapila som sa.

"Ani slovo!" Zasmial sa.

"A ako komunikujete s úradmi, v obchode?" Nechápala som ďalej.

"Na to mám jednu "pomocnicu na telefón" . Keď niečo treba, vybaví za mňa. Pracujem v Blave, tam robím nákupy. Ale teraz som si uvedomil, že veru sa učiť začnem. Veď tam chcem bývať najbližších 40 rokov.

Starší prípad, keď Slota ešte nebol pánom Slotom:

Do mesta  národovcov prišiel študovať Gyula Sahuľ. Všimnite si to meno. Pravé meno. Študoval na SEF prvý semester. Bol veľmi múdry, ale nemohol sa nijakovsky presadiť, lebo ne/bol schopný obhájiť svoje získané vedomosti len na skúške z matematiky a deskriptívnej geometrie. Číslice máme chválabohu Slováci i Maďari rovnaké a čiary sa zobrazujú tiež rovnako. Na ostatných prvosemestrových skúškach nemal šancu! Prišiel zo Šiah. Tam navštevoval gympel a učil sa slovenský jazyk. Tomu učiteľovi slovenčiny ani dôchodok nemali dať. A tak sa Vás pán minister Jurzyca pýtam: musia sa deti na základných školách povinne učiť anglický jazyk, nemecký jazyk etc., musia byť schopné v dvoch cudzích jazykoch komunikovať, len v slovenskom = štátnom jazyku vedieť nemusia?