Potrebovala som vybaviť niečo v meste na hlavnej pošte, ale tak som to staaaaaale nejako odkladala, lebo tam nie veľmi rada chodím,  vždy je tam príiiiiilišplno ....  a musím tam teda vždy robiť dlhé čakanie a to ma vôbec netešíl. Ale tak no už čo už, keď treba tak treba a tak som teda vyrazila. Na tej pošte ešte nemám rada jednu vec. Vždy tam pri vchode stoja také divné panie a pýtajú peniaze na choré deti. Je to strašne smutné a každý človek keď čo len trošku môže, tak chorým a navyše deťom bez váhania pomôže. Lenže tie panie pôsobia značne nedôveryhodne až obťažovateľne a to mi tak nejako na tom celom vadí. Väčšina ľudí ich už aj tak že dosť odignoruje, asi majú taký istý zlý pocit z toho spôsobu akým to robia.

Keď som prišla na poštu,....žiadne dlhé štrúdle pri okienkach som nenašla a dokonca ani panie sa tam nerozkrikovali na celé okolie. Stál tam pri dverách ale taky smutný mladík a veľmi nesmelým hlasom sa prihováral ľuďom čo prechádzali okolo neho.
"Neprispeli by ste prosím drobnou sumou na podporu mladých ľudí ktorí začínajú svoj život po odchode z detských domovov?"  Nikto mu síce peniaze nedal, ale on aj tak skromne každému koho oslovil poďakoval. Ja viem, nie je veľký rozdiel medzi ním a tými ukričanými paniami. Nikdy neviete či to nie je podvodník, ktorý zháňa peniaze na drogy, alkohol, skrátka viem že  takých ľudí je veľa. Ale keď som šla okolo neho. Pomyslela som si že aké to ja mám šťastie, že mám to čo mám a tá jeho nenásilnosť mi bola milá....tak som mu dala euro. Poďakoval sa mi a keď som odchádzala tak mi povedal :
"A prajem vám aby ste bola šťastná"......a keď som sa po chvíli obzrela, ešte stále na mňa spoza toho upatlaného okna na dverách hlavnej pošty hľadel.

Potešiteľnosť na dnešný deň je:  Keď vám niekto cudzí popraje šťastie.