Keď som bol malý bol som plný ideálov, ako to bude super keď budem starší. Asi tak ako každé malé dieťa ma predstavy ako to bude krásne, keď bude dospelé nebude mať domáce úlohy nebude musieť poslúchať rodičov. Už vtedy začalo večné vyčkávanie na niečo. Na ten lepší čas keď to bude lepšie a lepšie. Ale bohužiaľ ako som starol strácal som čoraz viac ilúzií o živote. V podstate nemáme poriadne na čo sa tešiť. Stále žijeme ten svoj stereotypný život, každý deň to isté. Ráno vstať obliecť sa a ísť do roboty. Až na prípady keď robíme poobede alebo máme nočnú. Vtedy vstávame neskoršie a posunie sa to len časovo. Ale principiálne je to isté. Zase len ísť do roboty a tam robiť. Aj keď nás robota baví po čase to prestane byť zábava. Je to to isté stále a dokola. Nič nové. Tie isté tvare tie iste pohyby tie iste problemi. Aj keď nastane dáka zmena je to len chvíľkové svetlo v tme. A to je všetko. Za chvíľu sa na to svetlo zabudne a je to zase len to isté. A po robote. To vie každý už v robote že sa teší na to ako pôjde domov ako si oddýchne ako pôjde na chvíľu von s priateľkou priateľmi alebo si pôjde zašportovať. Ale to je tiež len slabá útecha ktorú si vo svojom vnútri vytvoríme. Zase to je stále to isté. Nič nové aj tak nerobíme. Lebo sa bojíme nových vecí. Robíme tie osvedčené veci lebo sme zvyknutý na to isté.

            Keď sedíme sa kamarátmi v krčme tak o čom sa rozprávame. O ničom. Tvárime sa ako to je super, byť vonku ako to pivo super chutí. Ale je to nuda. Nudná nuda čo je o tom istom. Stačí si zapamätať, kto čo povedal a za chvíľu budeme vedieť presne kedy aká téma príde na rad. Keď vidíme tváre tak vidíme v nich nič. Možno smiech ale smiech spojený s nudou, lebo vieme že to je vtip čo sme počuli, že tá príhoda čo povedal už vravel tisíc krát a povie zase len to isté. Lebo jednoducho niečo nové už nevieme povedať. Vieme si povedať príhody v ktorých povieme tie isté slová a je to stále o tom istom. Prípadne sa si hovoríme do duše ako by mal kto žiť čo by mal robiť a podobné hovadiny. Ale kto čo vie o vnútri toho druhého. Veľké veľmi veľké hovno. Aj keď na vonok niečo povieme vo vnútri to často je úplné inak. Lebo nechceme aby sa to rozoberalo ako domček z lega. Preto radšej povieme áno a vo vnútri im povieme nie. A potom len domov ideme deprimovaný stratou času čo sme zase zažili pri pive ktoré nám aj tak nechutilo lebo ho pijeme každú chvíľu. Alkoholom sa pokúšame dostať sa do iného stavu, kde bude všetko lepšie veselšie ale je to len klam mysle. Je to chvíľkové uspokojenie ale to mŕtve srdce neoživí. Skôr naopak, zabíja ho, lebo ho klameme a potom si samé začne myslieť že všetko je lepšie keď sa rozum prehluší alkoholom.

            A akú máme alternatívu? TV ? to sa už väčšina bije do hrude že to nepozerá lebo je tam len brak. Že tam nič nedávajú. Ale hrdo si stiahnu film alebo kúpia čo sa boja sťahovať. A zase len pozerajú na kraviny čo len nie sú v TV. Lebo vo filme tiež už nič nové nevymyslia. Lebo už základ dívať sa na niečo čo druhý vymyslel je o ničom. Prežívať dve hodiny príbeh iného. No na čo to je?

            Celý rok sa tešíme na dovolenku. Celý rok na ňu šetríme peniaze aby bola ta najlepšia akú sme zažili. Aby naše deti a naše polovičky boli spokojné. Dovolenka je super. Ale je to len malý lúč slnka v zamračenej oblohe nášho života. Je to len chvíľka pred ktorou zažívame stres z kade zohnať na dovolenku peniaze, aby sme mali všetko v robote hotové aby nás pustili a nevolali cez ňu že niečo chýba. A cez ňu je tiež stres. Aby bolo počasie zajtra dobré, aby nás choroby nechytili a aby všetko vychádzalo ako má. A nakoniec prídeme domov a ľutujeme že nemáme ešte jeden týždeň dovolenky aby sme sa z toho stresu vyspali. Tak na čo to všetko je,

             A láska. To je to isté. Nájdeme lásku a stratíme ju. Potom rozmýšľame či to nebola tá životná láska čo nás mohla sprevádzať celý život. Ale po čase si nájdeme inú. A čakáme to isté. Že to bude životná láska. A stále pri tom myslíme na tú prvú. Po tajme si predstavujeme aké by to bolo kedy som bol s ňou. Žiť, bývať, plávať si spolu životom. Bohužiaľ pri tomto živote nás aj to prestane baviť. Plaviť sa spolu životom. Prejdeme do toho istého stereotypu ako u všetkého. Už nevidíme tie usmiate šibalské oči. Už vidíme len tvár ktorá kýva ústami a nevieme čo hovoria. Už nevieme nič. Sme prázdny. Po čase si nájdeme vraj novú lásku novú manželku, lebo tá stará nás nebavila. Odkopneme ju. Alebo on nás? Veď komu na tom záleží ako to bolo. Láska je mŕtva na povrchu srdca ale vo vnútri si uchováme všetky staré lásky čo sme kedy mali. Občas sa dostanú na povrch a vtedy po tichu niekde na WC plačeme. Ale len chvíľu aby nás nikto nepočul, aby sa nepýtal čo sa deje. Lebo aj tak by to nepochopil, alebo by nás prehováral aby sme na ne zabudli. Že bude nová lepšia krajšia a tak ďalej. Ale to nebude. Lebo každá láska je len jedna a jedinečná a už lepšia nebude. Bude iná ale lepšia ? Nikdy.

            A ako sa z toho vymaniť? Určite nie tými knihami ktorých sú teraz plné kníhkupectvá, kde nás autor presviedča že treba pozitívne myslieť a bude všetko dobre. Ale ako sa mám usmievať keď dobre viem že lepšie nebude. Keď viem že aj keď všetko od základu zmením, keď odídem zo iného mesta tak za rok za dva budem tam čo teraz. V stereotype. Zase budem sedieť s niekým na pive a myšlienkami niekde inde, lebo budem vedieť že aj tak ten dotyčný to povie. Len si treba počkať na tú správnu príležitosť a tá hláška padne tak či tak. Aj keby som odišiel úplne z tohto sveta do druhého, nie zomrieť ale preč z civilizácie dosiahnem to isté ako pred tým. Len s tým rozdielom že sa budem pretĺkať životom v divočine a nie v meste.

            Konečne riešenie je len jedno a to je ...............