A je to tu. Celé tie tri roky plynuli, plynuli a ja som si to ani neuvedomovala. Pritom, stužková je jedna dosť veľká fraška, kde my robíme niečo, čo sa od nás očakáva, sunieme sa do predtlačených tradícií, a aby sme, nedajbože, niečo nevynechali. A pritom je to celé nedomyslené. Čo oslavovať, keď sme ešte nezmaturovali? Tie tri roky, že sme spolu vydržali?

Samé finančné komplikácie. Už som sa cítila pomerne trápne, keď som asi desiatykrát stála pred rodičmi opäť s tými istými slovami "môžte mi prosím vás dať na toto, na toto..." Keď mi to začalo byť veľmi trápne, zvyšok som si dofinancovala sama. Čo tiež nie je bohvieaká sranda, keďže sme len chudáčik študentík.

Prejav. Nie, božechráň, aby sme povedali, čo chceme. Pretvárka, ako v celej spoločnosti. ďakujeme, ďakujeme, ďakujeme..jasné, všetko zlé sa zabúda, veď nám budete sedieť v maturitnej komisií.

Nič nie je docvičené. všetko čistá improvizácia. A ešte mi do toho padne zápal priedušiek. Jupí.

Ale, na druhej strane, nemôžem poprieť, že to bude niečim určite čarovné. Moment, o ktorom sme celé tie tri roky hovorili. Aké asi budeme mať šaty, účes, mejkap, ako budú chalani vyzerať v oblekoch. Už len toto robí túto chvíľu trocha inou. Slávnostnou. Takže, vivat stužková, nejak ťa prežijeme.