Vädnú kvety. Je čas pracovať so suchými stonkami, aby na jar začali klíčiť a rásť živé.

A tak, kým jesenné slniečko schvaľuje moju prácu, beriem jediné nožnice, ktoré mám. Sú malé a nedokážu odviesť prácu. Viac lámu, ako strihajú. Sú tupé a chýba im jedno „uško“. A pretože nie sú úplné, zraňujú mi ruku. Nielenže ma boleli ruky a mala som mozoly, ale práce neubúdalo.

Onedlho mi môj manžel priniesol nové nožnice. Záhradkárske. Nožnice určené na takú prácu. Pevné a zároveň ľahké. Práca sa začala dariť a o krátky čas bolo všetko hotové.

Kým som strihala posledné jesienky, naviedlo ma to na premýšľanie. Aký nástroj som ja? Ako sa cíti Majster, keď ma drží v rukách? Akú prácu ja odvediem? Bolia ho ruky, pretože mi chýba jedno „uško“?

My všetci môžeme byť „záhradkárske“ nožnice. Nikomu nemusí chýbať „uško“, nikto nemusí byť primalý na prácu, iba ak odíde tam, kde mu zlomia jednu časť alebo ho zničia. Potom sa také „nožnice“ vracajú k pôvodnému Majstrovi, ale bez ochoty meniť sa a dať sa opraviť. Snažia sa pracovať, ale Majstra bolia ruky. Chcú byť použití v Majstrových rukách, ale sú tupé a suché stonky iba lámu. Neobnovujú veci, ale lámu. Chcú ukázať sebe a iným, že sú nožnice, ale ich práca nie je produktívna. Robia mozoly a práce akoby neubúdalo.

Majster potrebuje záhradkárske nožnice. Nemusia byť nové. On použije aj staré nožnice, ak sa dovolia naostriť a opraviť. Ak nie, použije nové.

Kvety aj teraz vädnú. Umierajú. Je čas pracovať so suchými stonkami, aby na jar začali klíčiť a rásť živé.